Vychýlenie do Vysokých Taur (časť 1): HOCHALMSPITZE (3360m)

Čas stlačený do týždňa. Sedím za PC a viem, že dovolenka má byť vytiahnutá zo zásuvky narýchlo. Vysoké Taury sa týčia z monitora počítača . Stihnem si pozrieť iba webovo zaujímavú horu Hochalmspitze- najvyššiu z Ankogelgruppe. Zvyšné dni zrejme nechám plynúť v smere vetra. Pohostinnosť dovolenky sa môže začať, vraj si mám zbaliť okrem ferratového setu aj lano, čakan a mačky- kázal web. Auto cíti váhu haraburdia na necelý týždeň. Bude mojím motorestom, prístavom, saunou, knižnicou, pohyblivým domovom.

Tmou sa kĺžem po rakúskej zemi a vynáram sa v dedinke Malta. Svetlá auta z hlbokej noci vyrežú „Giessener Hutte“ na akomsi drevenom smerovníku a ja sa popri potoku Gossbach úzkou cestičkou dostávam na parkovisko Gosskarspiecher. Niekoľko ľudoprázdnych áut, spiaci stan a 2 ľudské prízraky na kempingových stoličkách svetielkujúce do tmy applovými monitormi. Ráno bude rušno. Šuštiacim spacákom prikryjem svoje sny a cez sklá auta nechávam hviezdy, nech sa spočítajú samé. Šum potoka sadá na viečka a ťažisko noci sa zapichne do unaveného tela. Chrápem?

Budík. Huhniaci ľudia, motor aut. Novoprišelci. Svitá. Je 5 ráno , čerství rakúšania voňajú kávou a chrumkavými žemľami. Sangvinické výrazy tváre v malých skupinkách cupitajú po chodníku k jedinej chate v doline –Giessener Hutte. Postupne sa zo svojej nory vynáram, močím tvár v potoku, nabalím si všetko horské haraburdie. Ruksak je akosi ťažký. Je štvrť na sedem. Zívam a kráčam priestrannou cestou-takou, na kt. by sa zmestila celá základná škola, ak by sa šlo vo dvojiciach. Priestor sa postupne lesom odhaľuje do svojich horských rozmerov , oči ocapkávajú obrysy hrebeňa, tušiac že tam niekde naľavo by mal byt známy Sauleck. Lenže....

Lenže čo v takých prípadoch, keď vám všetci vravia „Neupínaj sa na hmotu, je to len ilúzia, je to len spomalený pohyb častíc“ a vám sa po ceste na ferratu rozpadne topánka. Otvára veľké ústa podrážky a ja s tým výjavom dokráčam k chate, plná pochybností. Cesta sem mi trvala 1 hod a štvrť. Naspať do auta po tenisky? Nie, slabá vôľa. Pozerám na pripnuté tvrdé Asola, ktoré výlučne používam len na ľadovec a snehové polia. Nie, nie..v tých kráčať po kameňoch je ako prvý krát stáť na nohách, ale bez plienok.

Poniektorí z chaty vychádzajú von, pripravení zdolať všetko vysoké naokolo, sangvinické skupinky kráčajú niekde nad chatou a ja si za lavičkou skrývam nohy. Hlavne že ruksak mám nabalený ako na Everest. Jediným riešením by bolo keby mi otvorená podrážka odpadla alebo sa rozrezala na skalách. Postupujem dalej, smerovníky len naznačujú , že na Hochalmspitze som stále vítaná. Predbieham sangvinické skupinky zrána , ale jeden smerovník ma spomalí. Na Hochalmspitze sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Mojím zámerom je ísť hore ferratou Detmoler Grat a z Hochalmspitze schádzať po hrebeni cez Steinere Mandln a cez cíp ľadovca resp. snehoveho poľa naspäť k chate.

Pristupuje ku mne pár , muž a žena, a pýtaju sa ma „Kamže kam?“. Udivene zdvihnú tmavé obočia (asi nejaké španielske korene) a ukazujú smer Lassacher Winkelscharte . „A odkial si?“ „Zo slovenska“ odpovedám po anglicky. Chvíľu sa rozprávame o ferrate , zisťujem, že sú to domorodci a prejdené tu majú takmer všetko. Lúčime sa , tajne dúfam, že pôjdu inou cestou, keďže v nich budím akési obavy osamotenej turistky a to nevideli topánku. Lenže..kráčajú tým istým smerom. Zakopávam a skúšam si podrážku odrezať kameňom (nožík si veselo dovolenkuje v aute). Zbytočne. Obieham ich. „Prosím vás, nemáte náhodou nožík?“ Muž s úsmevom vyberie taštičku . „Danke, danke“ . Vytočím si nohu a odrezávam polovicu podrážky. Vraciam nožík a vidím veľké otvorené ústa oboch. Zaprajem pekný deň po druhý krát a rýchlo sa pracem k voľajakej Winkelschare. Už nezakopávam, nerozmýšlam nad čím asi rozmýšlajú, vypustená utekám do nadmorských výšok, tam kde myšlienky spomaľujú svoj hlučný tok ,kde nadmorská ľahkosť zráža nenápadnú ťažobu každodenných nerozdýchaných výdychov.

Lassacher Winkelscharte (2856m). Križovatka všetkých strán. Kto chce , môže ísť smer Sauleck, alebo poza dole do inej doliny na Celler Hutte. Pokračujem v smere Hochalmspitze a netrpezlivo vyčkávam na sľubovanú ferratu. Ale po nej ani stopy. Všade navôkol kamenný svet bez akýchkoľvek odtieňov zelenej, ani mach ani náznak trávy. Postupne plynulo sa dostávam na hrebeň, sem tam“ hore dole“ a“ hore dole“ , ktoré ma zavedie až k oceľovým lanám. Ferrata je B/C , výhľady sú niekedy ostré, plynie sa rýchlo, napriek mierne klzkej podrážke na neštastnej topánke. Na Hochalsmpitze sa vynáram o trištvrte na 12 . Vrchol je celkom zaľudnený, tak si svoju svačinku pošetrím na privátnejšie priestory výletu. Cvak , cvak, cvak, pridávam sa k fotografujúcej davovej psychóze a pokračujem v smere hrebeňa zostupujúco k Steinerne Mandln. Akýsi ujo mi po ceste povedal, že táto časť hrebeňa nie je až tak dobre zaistená atd. Možno mal pravdu, o niečo menej oceľových lán, stále však krásne do oči bijúce značenie na skalách.

Steinerne Mandln.

Ferrata sa tu lomí a z hrebeňa zlieza vertikálne k snehovému poľu, ktoré je stále... strmé. Niekde niekto písal ,že začiatok ma 50 stupňov a veľa ľudí tam zlaňuje. Preto mačky, čakan a lano mi sedeli v ruksaku a celý čas ani nemukli, natešené čakali na tento jediný moment. Schádzam teda ku kamennému výbežku nad snehovým svahom a tlačím sa k mladému vyfintenému paru, ktorí sa snaží obuť si mačky. Mňa by malo čakať prezúvanie do zimných tvrdých topánok a zvyšok uvidím. Kým sa prezúvam, schádzajú ku mne ďalší dvaja, na malej kamennej lište sme všetci ako bociany. Prvá dvojka sa začína oháňať lanom, ja sa na jednej nohe prezúvam a jeden z ďalších dvoch začína čelom k svahu schádzať , bez mačiek a čakana. Skúšam .Kopem do snehu, mäkká časť tak 30 cm.. zvyšok tvrdší.. vyberám čakan a bez mačiek schádzam. Vedľa mňa ďalší, on pchá celé ruky do snehu. Po chvíľke sa mi zdá, že už môžem, tak si sadám na zadok a spúšťam sa dole. Následne za mnou ide susediaci sliapač . Sedíme v snehu a pozeráme ako mladý pár lanom zosúva ruksák. Neviem či rozumiem. Prísediaci mi so smiechom po anglicky vraví „ Tí další , čo schádzajú ferratou, keby videli nás, tak kývnu rukou aký ľahký svah a nebudú sa báť, ale keď pozerajú na tých dvoch zlaňujúcich, tak už teraz sa im trasú nohy.“

Rozmýšlam...koľko realít vzniká na tak malom priestore snehového poľa, koľko mnohopočetných realít potom vzniká v živote... z hľadiska zlaňujúcich, z hľadiska tých čo idú po zadku, z hľadiska tých , ktorý vidia iba zlaňujúcich, iba idúcich po zadku, aj tých aj tamtých. Predieram sa k potoku. Ono je to aj tak jedno. Pre potok je realita jediná---- tečie. A tak si máčam nohy, piknikujem a rozmýšlam....kam sa presuniem,aký další výlet, čo budem jesť...kde bude duša nasýtená....

Salonka