Vychýlenie do Vysokých Taur (časť 2 ) - Weissspitze (3 300 m )

 Je  leto. Zívam. Je akési poobedie. Sedíme na parkovisku. Ja a auto. Obaja vieme, že  je čas presunu, ale nik nevie... kam. Hochalmspitze nad nami  znie už ako dávna minulosť. Tak... narýchlo pozerám do mapy a do oka mi padne nenápadná dedinka Prägraten a od nej vytŕčajúci Weissspitze.   Rakúskymi  geografickými  pojmami to znamená,  že  sa so svojim motorestom na 4-och kolesách premiestnim z Ankogelgruppe  do Venedigergruppe.

Všetko išlo  hladko,  tesne pred menovanou dedinkou je ešte jedna menšia - Wallhorn,  tam pekne odbočiť  a akoukoľvek cestou hore sa dostať na Parkplatz Bodenalm.  Chudák auto.  Motor kvílil a škriekal do tmavej noci  v priamej úmere so serpentínami vytŕčajúcimi z mapy. Dvojka, potom jednotka, dvojka , jednotka... jednotka,  jednotka.   Na príjemnom parkovisku nepočuť nikoho, iba neustále klokotanie  motora.  Na jeho vlnách zaspávam v miernom napätí, či ešte niekedy naštartujem .

Parkovisko Bodenalm (1 685 m)

Slnko. Vystiera ku mne svoje fotónové ruky skôr, ako ja vystieram nohy z auta. V reálnom čase to znamená, že je pol 8-mej a ja mám čo robiť, aby som neprespala sľubný deň. Keďže som si v noci nevšimla  aj iné možnosti parkovania  povyššie, spala som v aute  šikmo dole a vznikla  pochopiteľná nedokrvenosť hlavy a  prekrvenosť chodidiel a z toho vyplývajúce neskoršie spoločenské faux pas. Ale o tom až pri chate.

Balím sa ako najlepšie viem. A v tom je niekedy ten... problém. Auto je síce malý kúsok súkromia, ale  je v ňom navrstvených tak veľa vecí, že pri balení používam štyri zo štyroch dverí. Z ľahkej mikrogramovej bundy si urobím peňaženku a do jediného vrecka vkladám svoje vreckové na gastroradovánky na chate. Bundu si obliekam? Vraj áno. Vraj.  Je 7:50 a nohami už preplietam široký chodník pre 40 kôz, ovcí a kráv, ktorý sa dá pretínať nenápadnými kolmými skratkami. Pastviny, zelené koberce a dotyky slnka ma posúvajú radostne na dno doliny Timmeltal.

Vždy je to iné ak je v doline  potok. Počuť v ňom tlkot, rytmus, radosť, ľahkosť z nejasného smerovania napriek prísnym pravidlám gravitácie.  Po pravej strane ešte v neprebudenom tieni obchádzam Wallhorn Alm, horský statok s troma prebudenými mužmi. Tu nezobúdza slnko,  ale povinnosti... Z doliny vidím Eisseehütte. Je na dosah ale predsa, odcupitať pár výškových metrov s estetickým vodopádom a križovaním strán, to chvíľku trvá. Je 9:45 a časovo netuším, či idem podľa plánu, lebo žiaden nemám.

Eisseehütte (2 521 m)

Potôčik  rozprávkovo odskakuje spod chaty pomedzi skaly, slnko  svojou rozpínavosťou presvetľuje  terasu a našťastie  sa touto dolinou šíri nekomerčný turistický pokoj bez zástupov spotených  tiel na chodníku. Naozaj ich tu nie je zatiaľ  až tak veľa. Teda, zatiaľ iba ja. „Guten morgen,“ víta ma hneď ktosi, kto je viac prebudený, než ja. Vysvetľujem, že na mňa po anglicky  a bohémsky si najskôr objednávam domácu limonádu. Myslím už aj na  koláčik a kávu, ale veď postupne. Milé debaty, kto je odkiaľ,  v pozadí stále hukot  potoka, slnko sa pohýňa o malý kúsok doprava.

„Slovakia? Was?“ rakúska  hostiteľka volá na kolegov - slovenský pár, všetci zrazu sedíme pri akýchsi raňajkách, kam idem, že  Weissspitze, káva, koláč, limonáda vypitá. Krásne stretnutie, som vraj prvá Slovenka, ktorú na Eisseehütte  stretávajú. Čas, sleduj si čas. „Účet poprosím,“ vypadlo zo mňa  na konci lúčenia. Vyhrabávam mikrogramovú bundu (moju peňaženku) z batoha, ale nikde jej niet. Musela som ju stratiť. Po ceste. Keď som fotila. Určite.  Ako to vysvetliť. Bohémsky naobjednávané  sa teraz nepríjemne  trápne vrtí v bruchu. Slovenský pár to za mňa zaplatil. Nechceli mi povedať  ani ich  číslo účtu. Dobré duše z rodnej zeme. Uff, toto budem musieť  rozchodiť. Tak kráčam...

Ked sa váš nezorganizovaný život zorganizuje  do malého horského chodníka ťahajúceho vaše  nohy dolinou so všetkými jej obmenami, začína to dávať akýsi existenčný zmysel celku. Aj ten, čo nikde nemá miesto, ho zrazu má. Za chatou vypínam hluk v hlave  a mením sa na tichého pozorovateľa v pohybe. Ešte kráčam po mäkkej hline a z diaľky vidím  Weissspitze, obchádzam malé plieska, zelená farba sa výškou postupne vytráca  a všetko sa mení na roztrúsenú, kamennú a naoko tiesnivú krajinu. Zrazu za mnou štrngocú paličky. Ujo. Penzista. Cvála. Chodník orezáva ľavú stranu doliny, vyhupne ma na ďalšej malej terase s plieskom a čaká ma výstup suťoviskom na Wallhorntörl.  Ujo v nedohľadne.

Ostrým suťoviskovým krokom  sa hlava zabára do pohybov nôh, pohľad sa plazí a kontroluje roztrúsený život kameňov - jediný možný výhľad. A zrazu, po 100 výškových metroch stojím na malej planine, hlavu mi z krku vystreľujú nedohľadné obzory úplne iného sveta. Ľadovcové more  sa preplieta pomedzi špicaté vrcholy mien, ako  je  napr. Grossvenediger.

Wallhorntörl  je križovatka, kde sa rozvetvujú nezaľudnené cestičky smerom hore  k Weissspitze  alebo na druhú stranu po ľadovci  k chate Defreggerhaus – východiskový bod  na  spomínaný Grossvenenediger.  Mám pocit, že mi prirástli krídla. Na chvíľu musím stratiť obzory a prehupnúť sa na pôvodnú stranu doliny, stretnúť  starší pár, ktorý mi oznámi, že bez paličiek sa na vrchol nedostanem a... pošprechovať s cválajúcim penzistom, ktorý sa rúti elegantným krokom priamo ku mne. Ďalší , čo mi povie , že  bez paličiek to nepôjde? Links, rechts, gut... Radí mi ísť naspäť k chate novou,  síce značenou, ale nie úplne oficiálnou cestou (ešte nevychodenou).   „Danke, danke,“  a každý sa strácame vo svojich vlastných cestách. Tá moja sa  teraz  opäť roztrúsene kľukatí tenkým krkolomnejším  chodníkom na vrchol.

Weissspitze (3 300 m)

Je to krásny kopec. Stojí si sebavedomo  iba s troma výškovými  tisíckami obkľúčený ľadovcovou púšťou  z každej strany a necháva bežných smrteľníkov bez veľkých problémov, bez prítomnosti trhlín a  všetkých  horolezeckých vercajgov poskákať mu po hlave, rozbaliť si na ňom „svačinku“, pokochať sa Grossglocknerom, Grossvenedigerom (tých velikánov je tu určite viac, ale moja turistická gramotnosť vie  panoramaticky rozlíšiť iba tieto dva) a v krátkom časovom úseku  doručiť krásnom blúzniace telo turistu do chaty ku koláčikom a domácej limonáde.   

Cestou naspäť  dám na rady Cválajúceho Penzistu a v prvom sedle pod Weissspizte  neschádzam rovnako, ale bočím doľava, kopírujem  značky , ktoré sa tiahnu okolo   priľahlého ľadovca Garaneberkees. Prší. To počasie... je nevyspytateľné, ale  v tej svojej nevyspytateľnosti je predvídateľné,  a preto si  vyberám dlhú modrú pláštenku a ako Raťafák Plachta  sa nezorganizovanie  šmuchtlám   pomedzi  všetky  balvany. Cestou sa udeje ešte veľa príhod, ale to by bolo  písania do neskorého večera.  Gravitačná a časová tiaž ma za krídla ťahá dole.  Ani neviem ako, ale ocitám sa pred plesom Eisee. Tu na chvíľku postojím. Je to malý šok, hlboké oko doliny vytryskujúce spomedzi mlčanlivej obruče kameňov... a to oko pozerá.. hlboko do mňa. Tie Alpy....

Na konci dňa, keď  sa na parkovisku vystriedali všetky možné tiene  a zostal iba jeden – ten môj, otváram jedny zo 4-och dverí  verne čakajúceho auta. Na sedadle si sedí moja mikrogramová  bunda (peňaženka).  Ja som si  ju ráno vlastne... vôbec neobliekla....

Salonka