Starohorské vrchy - z Donovalov do Bystrice

Starohorské vrchy veľa ľudí vníma ako najzápadnejšiu časť Nízkych Tatier, sú ale vyčlenené ako samostatný horský celok. Hranicou je Hiadeľské sedlo medzi masívom Prašivej a Kozím chrbtom (1330m), ktorý je najvyšším bodom pohoria. Stáročný vplyv baníkov, pastierov, drevorubačov a uhliarov premenil voľakedy súvislo zalesnený masív na pestrú mozaiku hlavne v najvyšších polohách, takže dnes je tu radosť prechádzať sa. Aj jazdiť, pretože je tu hustá sieť lesných ciest s výborným povrchom. Hrebeň je najfrekventovanejší medzi Donovalmi a Panským dielom – aj preto že to nie je v pravom zmysle hrebeň, ale lúčno-lesná cesta, vedúca nádherným prostredím s ďalekými výhľadmi. Ani prevýšenia nie sú veľké, ak do toho nerátame výstup z Banskej Bystrice na Panský diel. A ten sa dá „obabrať“ po asfaltke do sedla Šachtička. Preto je tu počas pekných víkendov asi viac ľudí na bicykloch ako peši. Žiaľ aj motorkári sa tu preháňajú, ale si našťastie veľmi nedovoľujú. Nielen ľahký prístup a pekná príroda blízko veľkého mesta sem láka ľudí, aj história sa tu bohato zapísala. Takže aj tej venujeme v nasledujúcich riadkoch viac priestoru.

Východiskom môžu byť Donovaly, dnes skôr známe ako prvé vysokohorské VIP sídlisko u nás :-) Ale obec tvorí aj ďalších 7 osád, ktoré tu rástli od 17. storočia, aby zásobovali bane v doline dreveným uhlím a drevom. Vo viacerých sa zachovali pekné chalúpky, dnes väčšinou chalupármi vypipľané do dokonalosti. Jednou z osád na ceste po zelenej značke do sedla Šachtička sú Bully (pôvodne vraj Pukwitz), založené uhliarskym majstrom v r.1618. Okrem uhliarskej histórie sa tu písala aj tá novšia a smutnejšia - povstalecká. O výčinoch fašistov informuje panel pri ruine domu, kde viacerí obyvatelia prišli o život kvôli podpore SNP. Dnes je medzi domami už chalupársky veselo a v osade sa chvália, že majú z eurofondov vynovené „nádedinie“. Za osadou je to kúsok po peknej lesnej ceste až k vodojemu. Nad ním je asi jediný (ale kratučký) úsek na trase do Bystrice, kade sa na bajku nedá - treba potlačiť hore prudkým kamenistým svahom pomedzi stromy. Priamo k jednému z 11 infopanelov. Náučný chodníka Donovaly – Šachtička kopíruje zelenú turistickú značku po celej jej dĺžke:

Tu sa pri dostatku času oplatí urobiť si zachádzku po žltej značke – nejakých 45 minút odtiaľto je jedno prepekné miesto, ale zároveň ďalší svedok smutnej stránky našej histórie. Kalište - uhliarska a drevorubačská osada, ktorá tu žila od polovice 17. storočia, ľahla popolom v marci 1945 pri trestnej výprave fašistov. Početné obete z radov jej obyvateľov, ale aj ťažký život vysoko v kopcoch spôsobili, že už nebola obnovená, zato dodnes slúži ako memento vojnových hrôz. Od r.2008 je tu vynovený náučný chodník aj s informáciami „z prvej ruky“ od obyvateľov, ktorí prežili vojnu. V dvoch zachovaných domoch je pobočka múzea SNP, obnovená bola aj kaplnka, nad ňou je pomník s menami obetí. Je tu prameň výbornej vody a krásny výhľad na juh, dole k Hronu. Panský diel je čo by kameňom dohodil. Nádherné miesto na oddych, len kamenné základy vypálených domov pripomínajú minulosť:

Cestou späť sa netreba vracať až k začiatku zachádzky, k smerovníku „Pri javore“ – stačí pri vynorení z lesa odbočiť na lúke doľava. Chvíľa mierneho stúpania po lúčnej ceste do sedielka pod Hrubým vrchom a už je jasné, kde sa znovu napojíme na zelenú značku. Zároveň sa vpredu otvára panoramatický výhľad na Veľkú Fatru, od Krížnej po Smrekovicu. To už sme na veľkom komplexe horských pasienkov, ktoré tu na plochých chrbtoch dodnes prekvitajú vďaka ovčiarstvu. Pri ceste stojí murovaný domček – bývalý salaš Na Kráme, premenený na odpočiváreň pre turistov. O kúsok ďalej sa cesta mení na lesnú a až do sedla Šachtička vedie príjemným traverzom.

Asi na pol ceste sa vynára na lúke zvanej Izbica a tu stojí veľmi významná, aj keď zatiaľ málo známa pripomienka šikovnosti našich predkov: zrekonštruovaný fragment unikátneho povrchového vodovodu, ktorý bol od začiatku 16. storočia postupne predlžovaný zo Španej Doliny až pod Prašivú. V polovici 18. storočia dosiahol (aj s prípojkami) dĺžku vyše 40km a kapacitu možno až 100 litrov za sekundu. Unikátom bol aj kvôli tomu, že „kradol“ vodu z povodia Váhu a viedol ju do povodia Hrona. A prekonať rozvodnicu samospádom, to už si vyžadovalo poriadny kumšt! Pre pohon banských strojov Špaňodolinský vodovod doslúžil v r.1906, zároveň so zánikom baní okolo Španej Doliny. Pitnú vodu ale privádzal až do r.1917. Za takmer sto rokov svojej nečinnosti sa skoro stratil v lese a až dnes sa postupne ukazuje, aký nedocenený technický unikát to bol. Aj z tohto miesta je pekný výhľad – drevený strážca vodovodu sa ponad dolinu pozerá na juhovýchod, kde v diaľke svieti Ľupčiansky zámok a na horizonte za ním typické siluety Ľubietovského Vepra a Poľany:

Znovu ponor do tieňa lesa, chodník obchádza traverzom z východu výrazné vápencové bralo. Jelenská skala je zatiaľ nedostupná, ale vraj sa chystá chodník... Až po sedlo Šachtička sa strieda les a rúbane, ktoré nie sú bohvieako estetické, ale tých malín a černíc čo je tam! Len pozor, aj macovia ich majú radi a motajú sa tu často. Na konci lesa končí zelená značka a zavadzia tu hotel, ale cez jeho areál sa dá prejsť. Nad nami sa už týči Panský diel. 1100m s lúkou na temene sľubuje perfektný výhľad, len výstup po zjazdovke vyzerá dosť strmo. Žiadne obavy - aj na bajku sa dá hore dostať pohodlne. Smerom doprava (po severnom a západnom svahu) vedie spred hotela cesta (a modrá značka), v hornej časti po nádherných pasienkoch. A má ešte jednu výhodu: je z nej najlepší výhľad do doliny, kde je pod obrovskou haldou učupená legendárna banícka osada Špania Dolina. Prečo legendárna? Lebo tu ťažili meď už pred 3500 rokmi! Oplatí sa zbehnúť dolu a poprechádzať sa po tom živom banskom skanzene. Dolu prudkým chodníkom zo sedla Šachtička to do dediny trvá 20 minút. Ale o tom inokedy.

Teraz sa štveráme na kopec, kde vleky a vysielače trochu kazia výhľad. Ten je zato takmer 360-stupňový a poriadne ďaleký – Poľana a Veporské vrchy, Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy, Javorie, v diaľke Sitno a na opačnej strane hrebeň Starohorských vrchov ako na dlani. Panský diel je najvyššou dominantou okolia Banskej Bystrice. Z konečnej MHD v Sásovej sú na vrchol slabé dve hodinky a necelých 600 výškových metrov – podľa toho to tu za pekných dní aj vyzerá. Modrá značka odtiaľto pokračuje po južnej zjazdovke strmo dolu do Bystrice. Je to na bajku jazditeľné, len na niektorých miestach v lese trochu rozbité, strmé a preto technickejšie. Chodník traverzuje klesajúci hrebeň bralnatého zalesneného vŕška Hrádok (o jeho jaskyniach tiež inokedy), pod ním už sú len príjemné lúky s borievkami a blížiace sa sivé sídlisko. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš