Nižná Revúca - Malý Zvolen - Zvolen - Donovaly

                    V sobotu večer si tak sedím nad mapou Veľkej Fatry a dumám nad voľnou nedeľou. Chce to trochu prírody. Otázne je odkiaľ, kade a kam. Kritériá sú jasné: niečo pohodové s množstvom výhľadov. A tak môj prst zavisne vo vzduchu nad názvom Zvolen. Autobus ma vypľúva na zastávke v Nižnej Revúcej. Viem, že ma čaká niečo cez 800 metrov prevýšenia a skúmajúc zvyšné vystupujúce osadenstvo mi je jasné, že si okrem zvýšenej tepovej frekvencie užijem aj ticho a samotu. Vykročím svižne po žltej značke. To tempo ma však veľmi rýchlo prejde, keď po pár desiatkach metrov chodník prudko odbočí pomedzi domy. Šinie si to priamo k lyžiarskym vlekom a hybaj ho hore zjazdovkou. Odmenou za vypľuté pľúca sú ale krásne výhľady na veľkofatranský hrebeň od Rakytova cez Čierny kameň až po Krížnu. Aj v tomto ročnom období zjazdovka žije svojím životom. Všade sú milióny fialových kvietkov - asi to bude šafran :o)

Na vrchole zjazdovky ticho vďačím za chabý tieň medzi konármi stromov. V letných horúčavách by ma na túto trasu nikto nenahovoril. Takmer celá vedie lúčinatým a hôľnym terénom. Slušný predpoklad na uvarenie mozgu natvrdo. Na Malý Zvolen je to už čo by kameňom dohodil. Trochu pomedzi stromy a cez osirelé snehové políčka (ktoré sa drzo tlačia do topánok), trochu trávnatým hrebienkom a som hore. Neviem, či mám najskôr fotiť kruhové výhľady alebo kvetinky. Z fototranzu ma preberie iba bodľačina, do ktorej si nevedomky líham. Ešte zbodnem sváču a vyrážam ďalej.

Odtiaľto na Zvolen je to pohodička bez nejakej námahy, zato s výhľadmi od Ľubietovského Vepra po Choč, od Krížnej (nie tej bratislavskej) po Kriváň. Na vrchole Zvolena sa to už hemží ľuďmi. Trochu poniže stojí obrovský kríž - som z neho mierne rozčarovaná. Nerozumiem, prečo ľudia stavajú na našich kopcoch katolícke kríže a nie pravé nefalšované slovenské dvojkríže?! Moje úvahy o krížoch sa však veľmi rýchlo uberajú iným smerom. V doline podo mnou sa lesknú strechy novopostavených hotelových kolosov na Donovaloch. To je ďalšia vec, ktorú moje vedomie akosi nedokáže spracovať. Pri pohľade na tie staveniská mám pocit, že romantika tohto strediska sa pomaly ale isto vytráca.

Dole sa poberám červenou značkou. Dá sa pokračovať aj po žltej na Novú hoľu a odtiaľ miestnym značením na Donovaly, ale zjazdoviek na dnes už stačilo. Nieže by to červenou bolo menej drastické... A tak okrem klesania do civilizácie klesám aj na duchu. Trochu ma povzbudí len vôňa grilovaných dobrôt, ktorá sa šíri zo záhrad miestnych chatárov. Donovaly ma vítajú svojím obvyklým čulým životom, tak nech žije cestovný ruch!

Jana Jaraba