Rudo Pado: Cesta hrdinov SNP za 7 dní

Vetroplachov úvod:

Keď som sa v lete dozvedel od Riša, že chalani (Miki Kéri, Patrik Hrotek, Ivan Mudroň) sa pokúšajú prebehnúť cestu hrdinov SNP v čo najkratšom čase, veľmi som sa potešil. Vždy sa poteším, keď ľudia ktorí patria v tom svojom medzi aktuálnu špičku, sa rozhodnú bez štartového čísla dať nejaký "projekt". Tieto akcie dávajú svetu úplne iný rozmer ako klasické organizované preteky. Protagonisti získavajú hlboké zážitky, scéna inšpiráciu.

Cesta hrdinov SNP 2018, rozhovor na HIKING.SK

V informačnej dobe bolo príjemné sledovať ich postup a v závere držať palce a potom zagratulovať Ivanovi Mudroňovi, ktorý to dotiahol až do konca. 8 dní, 16 hodín, 54 minút - úžasný výkon len podčiarknutý tým, že do cieľa prišiel len jeden z troch. Pýtam sa Riša: "To bude zrejme asi aj najlepší doterajší výkon na tajto trase, nie?!" Ako odpoveď mi prichádza šokujúca informácia: Nie! Kedysi dávno to už niekto išiel za sedem dní...

Dostávam odklik na internetovú fotmu starých papierových novín - Malokarpatského Ďiaľkoplaza. Čítam report. Pod ním meno: Rudo Pado. To nie je možné, však to meno som už niekde počul... Áno - a bolo to tu:

https://pado.blog.sme.sk/

Nedávno sme s Rišom vyrazili na preteky do Margecian, spraviť reportáž. Akoby náhodou sa stretávame aj s jedným nenápadným chlapíkom. Dozvedáme sa toho dosť, aby sme tak trochu šokovaní nakukli do tej pre mnohých už dávnej doby.

Rudo Pado behával hlavne počas štúdia na vysokej škole v Bratislave. Spomína, že najlepší maratón bežal v Pardubiciach za 2:42. Bolo mu to ale krátke a v dlhých veciach sa cítil oveľa lepšie. Stovku má myslím za 10:20...

O svojom prebehu Cesty hrdinov SNP kedysi napísal report, zverejnený v Malokarpatskom Diaľkoplazovi. S jeho súhlasom vám ho teraz prinášame tu: Nech história ostane zaznamenaná pre inšpiráciu mladým a pre pripomenutie pamätníkom...

Nonstop “EXTREM" Prechod cestou hrdinov SNP

“To, čo si myslíme, že dokážeme, je len polovica toho, čo dokážeme", Pisarev
“Zákonom geniality je meniť malé na veľké", G. C. Byron
“Chcel by som vyliezť len tak vysoko, aby som dovidel na dno svojho ja", R Messner
“Aby sa človek mohol radovať z úspechu, musí najskôr čosi vytrpieť", B. Kroon

Dukliansky priesmyk - Pustý mlyn –– 123 km
Pustý mlyn - Pánsky vrch /sedlo/ –– 105 km
Pánsky vrch /sedlo/ - Čertovica –– 109 km
Čertovica - Gorgelliho tunel –– 100 km
Gorgelliho tunel - Horná Poruba –– 112 km
Horná Poruba - Brezová pod Bradlom –– 102 km
Brezová pod Bradlom - Devín –– 118 km

Prológ

Je piatok, 18.9.1992, ležím v spacáku asi dva kilometre od Dukly a nad mojou hlavou sa vietor pohráva v korunách briez. Vysoko na oblohe sa zapaľujú prvé hviezdy. Je chladno a v tomto chladne mi mrznú i myšlienky, ktoré by som chcel odovzdať tomuto papieru. Viac, ako autorská fantázia, vo mne naplno “pracujú" spomienky. V duchu sa vraciam do obdobia spred šiestich rokov, kedy som so svojím priateľom Ondrejom Jurčom dorazil práve tu, na Duklu, aby sme po 23 dňoch zdarne ukončili prechod C-H-SNP /Cesta hrdinov SNP/. Mali sme sedemnásť, boli neskúsení, špinaví, unavení, šťastní a onedlho bezradní, keď sme sa dozvedeli o smrti nášho priateľa, s ktorým sme sa pred 23 dňami v Blave v predvečer odchodu lúčili. Tá cesta mala pre mňa odvtedy zvláštne čaro. Bola mojím prvým veľkým medzníkom, prvým turistickým snažením – mňa neturistu, prvým hľadaním seba samého, bola pomníkom môjmu priateľovi. Zažili sme na nej veľa krásneho, ale zažili sme aj veľa špiny, závisti, pochybnosti po jej absolvovaní.

Prešlo šesť rokov a niečo. Šesť rokov v živote človeka je veľký kus, predstavujúci mnoho zmien, mnoho víťazstiev a pádov, sklamaní. Čo je ale šesť rokov v “živote“ cesty, v živote idey? Zmenila sa? Čo chystá, aké prekvapenia? Prijme ma? A aké budú moje pocity? Nevzdialili sme sa už vzájomne? Budeme si rozumieť alebo budeme “prežívať" len bezpocitové stretnutie človeka a cesty?

“Nikdy dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky". Čas zmazal, vygumoval, ale aj “nakreslil" v nás veľa. Zmenil mňa i ju. Ale v hĺbke mojej duše stále drieme čosi dávno zaviate prachom. Drieme tam sľub, že “nikdy viac tým istým chodníkom", ale i nová výzva, kráčať známym priestorom, iným spôsobom a zrovnávať minulé s prítomným. Zmenili sme sa a zmenili sa aj podmienky, za akých sa znovu stretávame. Som sám a sama je aj “ona". Ale púšťam sa do nerovného zápasu, ktorý sa mení na skutočnú konfrontáciu človeka s priestorom. Som odhodlaný vykročiť, aby som spoznal tú časť tajomstva, ktorá mi ostala pred šiestimi rokmi utajená. Som iný, ale moje dávne stopy v priestore musia existovať, čoho dôkazom je moja znovuprítomnosť na týchto miestach. Človek netrhá niť tam, kde ju raz naviazal. Zaspávam.

Deň prvý

Bŕŕŕ. Sú tri hodiny ráno a chlad ma vyháňa z môjho supertenkého spacáku. Narýchlo balím svoj tmavomodrý ruksak, v ktorom mám iba to najnutnejšie na prežitie. Žiaden stan, žiadne množstvá vecí na prezlečenie, žiaden komfort...

Zhltol som zopár sušienok a moje maratónky sa “vydávajú" na cestu, na ktorej konci sa vypína majestátny Devín. Dočká sa ma? Cítim sa značne unavený. Moje nohy majú v tomto roku toho akurát dosť. Spústa DP, DEP, Nonstop prechodov hôr Čiech, Moravy a Sliezska, tri maratóny... a ja predsa nemám chuť spať na vavrínoch. Dôvodov je niekoľko, ale ten najpodstatnejší je strach, že ak nie tohoto roku, tak už možno nikdy. Strach z budúcnosti, z nedostatku času, financií, z nedostatku síl pre prekonávanie seba ma opäť dohnal na Cestu Hrdinov SNP. Dlho predlho som hodnotil svoje rozhodnutie absolvovať za sedem dní 769 km a stále som mal pocit, že každý odklad by znamenal len moje trápenie. “Radšej mám živú chybu, ako mŕtvu dokonalosť", povedal Graišmin a aj ja si uvedomujem, že “privítam" radšej neúspešný pokus, ako nevykročenie.

V nohách mám vyše 70 km a za sebou 12 hodín cesty. Opustil som Bardejov a teraz kráčam do pohoria Čergov. Zisťujem nepríjemný fakt, nebudem môcť veľa písať, lebo ma to veľmi zdržuje a tuším, že s pribúdajúcimi dňami budú moje myšlienky stále primitívnejšie.

Nechce sa mi písať o tom, ako som šiel tam a odtiaľ tam, lebo každý z Vás, prípadných čitateľov, túto trasu veľmi dobre pozná. Obmedzím sa preto na svoje pocity. Teraz si napríklad spomínam na domorodý výrok viažuci sa k osemtisícovke Čhogori: “Niet víťazov, sú len tí, čo prežili" /There are no conguerors, only survivirs/. Prečo asi?

Po devätnástich hodinách dorážam na miesto nazývané Pustý mlyn /neďaleko Radatíc/. Píšem pri baterke a myslím len na spacák. Predtým ešte zhltnem nejaké to deko ovsených vločiek a zapijem ich Izostarom. Bol to celkom slušný deň. Kopce, a tým aj skutočná previerka charakteru ešte len prídu.

Druhý deň

Budím sa o 5,00. Slovenské Rudohorie - Kloptáň. Tu sme pred šiestimi rokmi zažili prekrásnu noc plnú hviezd a večer s plným žalúdkom. Celý dnešný deň je akýsi bezmyšlienkovitý. Zvykám si na monotónnosť chôdze. Najviac ma rozčuľuje moja pamäť, v ktorej sa vybavuje trasa predo mnou a ja sa stávam nedočkavým – “kedy tam budem". Je nedeľa a ľudia majú za sebou deň plný jedla a papučovej kultúry. Ja mám zase nechuť k jedlu a maratónkovú kultúru. Kto chce kam, pomôžme mu tam.

Tretí deň

Včera som zakotvil v sedle Pánsky vrch o 23,00 h. Podľa záznamníka C-H-SNP mám v nohách 228 km. Pohľad do neho prezrádza, že dnes ma čakajú skutočné galeje, a to ešte v kritický tretí deň. Napadá ma: “Obdržálek so mnou". /Peter, ale fakt ma to napadlo./

Spal som v tej istej čučoriedkovej jame, ako pred šiestimi rokmi.

“Na Kráľovej holi, stojí strom zelený..." Dobre, fajn, ale nemusel by stáť tak vysoko. Rád by som vedel, prečo je ten batoh taký ťažký. Žalúdok ma neposlúcha. Asi dôsledok “pravidelnej" a “pestrej" stravy. Musím však vydržať. Prečo? Čo ja viem.

“Uff, uff", povedal starý Indián a padol z koňa. “Uff, uff", povedal som ja a sklátil sa o štvrť na dvanásť do trávy v sedle Čertovica.

“Houwk", povedal starý Indián a ja som nepovedal nič, lebo nemám na to chuť ani síl. Mám za sebou kritický deň a mám dokonca aj nohy, a to je myslím najpodstatnejšie dnešné moje zistenie.

Štvrtý deň

Zaspal som. Je štvrť na deväť, keď vyrážam do druhej polovice hrebeňa Nizkych Tatier. Začína popŕchať. Nie je to však nič kruté, aspoň ma to schladí.

24.00 h. Gorgelliho tunel. Dnes som dokonale vyšťavený. Celý deň hore a dole, hore a dole. Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy. O tých kopcoch sa mi iste bude snívať. Som smädný ako pes a nemôžem si spomenúť, kde je tu nablízku voda /t.j. v okruhu 100 metrov, ďalej nie som ochotný ísť/. “Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách", prehlásil M.R. Štefánik, ale istotne neprežíval to, čo práve prežívajú moje nohy, členky, kolená, chrbát. 437 km za 4 dni. Natieram sa akousi smradľavou masťou. Snáď to pomôže. S piesňou “Cez spálenište, cez krvavé řeky..."“ na perách zaspávam...

Piaty deň

“Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí", preblyslo mi hlavou v momente zakopnutia a už letím s batohom do húšťavy. Prásk. “Treba sa ti ponáhľať", myslím si, “pomaly ďalej zájdeš". Kosti mám celé, batoh je tiež OK. Aké pomaly? Čas tak rýchlo plynie a ja mám ísť pomaly? Pomaly znamená riskovať, že sa viac nepohnem, lebo “skameniem" od únavy.

Tak. A mám za sebou ďalších 112 km. Dole leží Horná Poruba a ja nad ňou uvádzam svoje telo do prevádzkyschopného stavu. “Preboha, mne sa to napokon ešte aj podarí", blyslo mi hlavou. Už len dva dni. Blázon! Ešte dva dni a 220 km.

Šiesty deň

Trenčín – mesto módy. Ja ale veľmi módne nevyzerám. Špinavý, zarastený, kráčam mestom tak, aby som pútal čo najmenšiu pozornosť. Veľmi sa mi to nedarí. Čo oni vedia o utrpení?

Veľká Javorina. Práve som si tu, k všeobecnému údivu, dal dva kompletné obedy. Padli. Tá obsluhujúca pani a či slečna ma asi pozná z leta, keď som tu bol naposledy, lebo si ma so záujmom obzerá a usmieva sa pritom. Alebo je to iný úsmev?

Blížim sa k Brezovej pod Bradlom, kde sa chcem uložiť na noc. Začínam mať hrdinské pocity. Svojmu okoliu, keby tu nejaké bolo, by som asi pripomenul Tolstého: “Ak nemáš silu svietiť, tak aspoň nezacláňaj". Už to dokážem, viem to...

Siedmy a posledný deň

Konečne doma, moje “rodné" Malé Karpaty. Tu som sa turisticky narodil. Poznávam známe miesta a som rád, že som si zvolil takýto postup prechodu, že končím práve tu. Spal som iba tri hodiny. Vyrazil o 1,30 h, lebo chcem v slušnej dobe doraziť na Devín, kde ma majú čakať moji priatelia.

Moje kroky odmeriavajú posledné kilometre zo 769 km trasy. Nachádzam a na Devínskej Kobyle. Je večer, 25.septembra 1992. Večer, na ktorý nikdy nezabudnem. Po šiestich rokoch, jednom mesiaci a dvanástich dňoch končí moja repríza prechodu “Cestou Hrdinou SNP".

Nesmierne unavený, ale šťastný, lebo “niť ostala neprerušená", snáď ani nedokážem naplno pochopiť, čo onedlho dokážem. To pravé uvedomenie príde až oveľa neskôr, po týždňoch, mesiacoch, príde ako odozva medzi ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. A možno nepríde. Nepríde, lebo bude prehlušené túžbou po nových cieľoch, lebo bude prehlušené pochybnosťami, závisťou okolia. Čo ma po tom. Už dávno som v svojej mysli zatratil vieru v spravodlivosť, už dávno som v sebe zbúral túžbu po postavení v rebríčkoch, ktoré niekto vymyslel, po nezmyselných a často ničhodnotiacich oceneniach. Aj keby nikto na svete neveril, že som to spravil, že je to možné, aj keď to “celý svet" spochybní, postačí mi, že ja tomu budem a musím veriť. Budem veriť preto, lebo som to skutočne prežil, lebo to navždy zanecháva stopy vo mne. Je predsa nezmyselné spochybniť vlastný skutok len preto, aby som sa niekomu zapáčil. To by znamenalo degradovať svoju cenu, pošliapať v sebe odvekú výzvu vykročiť za novými, väčšími cieľmi. Tento svet bude stále viac svetom hlbokých kontrastov. Na jednej strane budú existovať jedinci vykonávajúci zdanlivo nemožné, spochybňovaní a zatracovaní a na druhej strane tisíce pohodlných, neveriacich a spochybňujúcich, mocných a pritom bezmocných voči svojej ľudskej malosti, v ktorej utopili svoje životy. Pre nich bude vždy cena víťazstiev iných “lacnou popularitou" a ich víťazstvá “skvelými počinmi". Nechám im všetkým tú ich pravdu, ale prosím ich, aby nám ostatným dali pokoj. Pokoj, ktorý potrebujeme preto, aby sa nám aspoň zčasti podarilo zachovať kontakt medzi človekom a prírodou, aby sa v duši niektorých z nás raz za čas vybudilo “volanie diaľok", volanie po konfrontácii ľudskej malosti a bezhraničnosti priestoru.

Prajem všetkým, ktorí vykročia aj v mojich stopách, veľa úspechov, lebo aj ten svoj pokladám iba za medzník, ktorý raz niekto prekoná. Nezávidím mu toto jeho poslanie, lebo sám najlepšie viem, čo ho na ceste posúvania hraníc ľudských možností čaká. Veľa šťastia, fanatici pohybu.

Epilóg

Končím Zweigovským: “Vo hviezdnych chvíľach ľudstva..." nás čakajú nové vyššie ciele.

Malokarpatský Diaľkoplaz 8/21, júl 1993, Rudo Pado
(pre MKD pripravil Peter Minárik)

(V dobe internetu je Malokarpatský diaľkoplaz (novšie čísla) už aj v elektronickej verzii a Rudov report z Cesty hrdinov SNP je v septembrovom čísle z r. 2008 v rubrike "Stiahnem, vytiahnem a čítam" tu: https://aladin.elf.stuba.sk/~soula/mkd/md09-08.htm#Stiahnem, vytiahnem a čítam...)