Julka Batmendijnová: O čom sníva raketový pes?

Julka jednoducho hviezdi! Minulý rok zažiarila najrýchlejším ženským časom prechodu Cesty hrdinov SNP (report je TU ). A teraz o tom napísala knihu. Dielo má ručne maľovanú obálku made by Julka, slušivý bielo-čierno-červený vzhľad a 360 strán zážitkov. Symbolickejšie by to síce bolo na 761,8 stranách, ale asi by sa to zle číslovalo, že? Zato tie zážitky nie sú len zo samotnej „esenpéčky“. Okrem popisu cesty samotnej je tam veľa bonusových strán navyše – napríklad celá Julkina „cesta k Ceste“, od prvých nápadov až po balenie auta začiatkom augusta 2019, pred odchodom na Duklu.

No inak takto: „popis cesty“ nie je dobrý výraz, lebo evokuje nejaký suchý výpočet kilometrov, výškových metrov a kalórií a hodín a tak. Proste „tvrdé dáta“. Tie tam síce sú tiež, ale len v prehľadných tabuľkách na koncoch kapitol. Na to (a asi aj na iné) má Julka doma „Jura z MatFyzu“. Takže notorickí časovači a plánovači si tiež prídu na svoje. Keby bol Juro z PriFky, možno by tam bolo viac mapiek ako len tá jedna na začiatku. By si prišli na svoje aj notorickí mapovači.

Ale o notorikov tu nejde, o iné tu ide! Isto všetci poznáte tie kilianoidné outdoorové videjká, kde partia nadšených mladých ľudí s radostným úsmevom najprv víta východ slnka na vysokohorskej chate, potom s elánom vybieha do terénu plného slnka, slobody, sily a životnej energie, aby sa s rovnakým nadšeným úsmevom a piesňou na perách podvečer vracala na základňu rovnako energickými a ladnými jeleními skokmi, akými ráno vybiehala, a na konci dňa, v tichu horskej samoty, vysoko nad starosťami bežného života, hodnotí vydarený beh pri bylinkovom čaji a hrejivom plameni ohňa z krbu, so zasneným výrazom a skromným úsmevom na perách, ktorý vyjadruje hlboký duchovný aj telesný zážitok a pokoru pred silou prírody? Tak o to v tejto knihe vôbec nejde!!!

Teda takmer. Lebo až na ten odstup od bežných každodenných starostí (zarobiť, nakúpiť, upratať, navariť...) je to kniha úplne o inom, ako nás presviedčajú videá. Tu rovno upozorňujem všetkých normálnych bežcov a turistov a esenpéčkarov, nech sa ju ani nepokúšajú čítať!!! Nie v ich vlastnom záujme, na nich kašľať. Ale aby si náhodou neurobili skreslený obraz o tých nenormálnych, nad ktorými už aj teraz krútia hlavou, keď im náhodou vykĺzne z úst niečo ako „idem si zbehnúť ultra“. Toto tu je totiž chvála na ultra level ešte o level vyšší. Také ultra ultra. A tie hlboké filozofické myšlienky, siahajúce častokrát až k samotnej podstate bytia, by niektorí duchom jednoduchší jedinci jednoducho nemuseli zvládnuť:

Tých, ktorí predsa neodolajú a rozhodnú sa čítať, upozorňujem tiež: nečítať pred spaním, lebo sa do postele nedostanete skoro. Neviem čím je kniha napustená, ale je stráááášne lepkavá, je problém odtrhnúť sa od nej. Jednoduchšie povedané, Julka má asi fakt talent nielen na behanie a organizovanie a inie onie. Dej je napínavý ako kompresná ponožka, plynie rýchlo ako beh z kopca a zároveň čitateľa doslova do seba vťahuje. A je ako trasa esenpéčky, stále hore a dole, ako sa nutne striedali Julkine nálady a pocity priamo v teréne. Hore, to sú romanticko-pateticko-filozoficko-ružové úvahy typu „život, vesmír a vôbec“, no hotová lyrizovaná próza. Vzápätí sa ale terén preklopí a dostanete poriadnu po papuli od reality. No aj tá realita je charakterizovaná tak „po julkovsky“, takže často ide o zdravie vašej bránice: „Idem esenpéčku a termoreguláciu mám v péčku.“

Ešte pár hejtov na koniec, aby to tu nebolo len samé vychvaľovanie. Poznámky pod čiarou sú super pre „normálnych“ a slangu neznalých, ale že polmaratón je polovica maratónu? Niekedy by mal možno čitateľ bonus naviac, keby bol nútený sám si pohľadať význam či preklad niektorých výrazov. Zato sú ale tie číselká v texte pekné, červené, čitateľ ich neprehliadne. A jedna technická chybička sa vtrúsila, lebo kapitolka s radami pre začínajúcich ultras je chybne vložená niekam do stredu denníka diaľkoplazky, približne v polovici januára (s.207-211). Ale pochopí snáď každý, kto vie čítať a počítať (Doplnenie: presne tak, treba čítať s porozumením posledné slová na s.206, a čitateľ zistí, že rady sú tam zaradené vlastne správne, takže predošlý hejt je len moja blbosť, hehehe). Ešte by sa dalo niečo asi zhejtovať, ale sa musím krotiť, lebo vraj ako jediný som k venovaniu dostal na knižku aj mašličku a špeciálnu záložtičku:

Ešte pre tých, ktorí stále nepochopili: je to spoveď. A sakra úprimná, toto sa proste nedá napísať len tak od stola, to sa musí prežiť. Lebo Julka, „širokouhlý potomok mongolských nájazdníkov“, ako sa sama tituluje, vyšla doslova s kožou na trh. O to je táto knižka vzácnejšia. Julka svoju esenpéčku prežila asi relatívne v zdraví, aj keď ako „poslušná zverenkyňa despotického trénera, hnida, slina, bzdocha, absolútne nemožná, vyžmýkaná, rozšrobovaná, zvädnutá, celkovo hnusná osoba, úplná troska“. Ale žije stále, kniha je na svete a ona je slávna, tak jej len ostáva zaželať, aby sa z nej nestala „neznesiteľná namyslená krava“, aby nepodľahla „alkoholu a drogám“, nezačala „striedať chlapov ako ponožky“ a neodrazilo sa to „na jej psychike a pleti“. Jedna „bulvárna hyena“ sa tu už ale snaží priživovať na jej nešťastí, tak pozor.  

Na úplný záver suchý fakt, že knihu vydal Hiking.sk a na ich stránke sa dá aj objednať. Text je okrem tých spomenutých tabuliek doplnený aj fotkami z cesty a Julkinými vlastnými, samozrejme zväčša vysoko optimistickými kresbičkami. Tie vašu bránicu isto dorazia - do dokonalého zážitku z čítania.

Rišo Pouš