Nízke Tatry

Aj keď som v ústrety poslednej marcovej nedeli znovu rozmýšľal nad bicyklom, nedalo mi odmietnuť ponuku pomôcť vyťažiť auto. A aj keď vraj pôvodná idea bola smer sever, až kamsi do Poľska, nakoniec som sa s úžasom viezol smer juh. Aj tak dobre, nemusel som sa o nič starať, len šliapať. Po teplom týždni znovu boli na víkend samozrejme ohlasované fronty a poriadne ochladenie, takže v očakávaní betónového firnu sme začali (skoro) od parkoviska. To bolo samozrejme totálne prázdne (7 Evri na deň), lebo popri ceste útulné parkovacie miestečká zadara. Len

Kde bolo, tam bolo, ukázala sa pekná sobota, prvá marcová - prvá pekná ani neviem odkedy. Aj keď po teplých pracovných dňoch prituhlo, snehom na severných svahoch to hádam moc neublížilo. No nevídali! A ešte aj model na fotky sa našiel a bolo treba poobzerať zas niečo nové, tak sa išlo – objavovať. Lebo na Magurke sme ešte neboli, aj keď každý iný už určite hej. No a čo? To je ťažko, bez auta sa tam dostať... Teraz bolo k dispozícii, aj s reťazami dokonca. Čo k dispozícii nebolo? Znalosti o prístupe a o stave cesty. Tak sme reťaze nechali v ku

Donovaly - Šumiac Prvýkrát sa mi táto myšlienka dostala do hlavy pri rozhovore s bývalým náčelníkom Horskej služby na Donovaloch. Spomínal, ako mal Gipsy v pláne prejsť tento prechod, no kedže sa večer spolu opili vínom, prechod sa neuskutočnil a Gipsy sa vracal domov autobusom. Túto zimu som celkom pravidelne navštevoval okolie Prašivej a Chochúľ, a raz som si bol prejsť úsek od Veľkej hole po Kotliská. Podmienky na hrebeni boli naozaj výborné. Skoro po každom návrate z hrebeňa domov som spomenul, že by sa dal ísť nonstop. Zima rýchlo išla, keď sa

Nedeľa mala byť krajšia ako sobota a malo sa ísť na Magurku. Nevyšlo ani jedno ani druhé, ale nevadilo až tak. Skončili sme (a samozrejme predtým aj začali) opäť raz na Prievalci, kam je teraz z Liptovskej Lúžnej dobrá, rovná, ale čím vyššie, tým viac ľadová cesta. Čerstvý poprašok na povrchu ale ujazdený, tak sa dá aj bez reťazí hore dostať. Široká je cesta tiež dostatočne - na parkovanie popri mantineloch, vysokých aj meter. Lebo na parkovištiatku hore pri vysielači je miesto vyhrnuté tak na tri autá. Potom už na lyžiach - začiatok cesty hore les

Rozmlátené kúpele v Korytnici po výdatnom snežení zavalené bielou masou, našťastie cesta až po otočku autobusu čerstvo prehrnutá a aj parkovisko pre pár áut upratané - v duchu ďakujeme domácim. A skáčeme do lyží hneď tam pri rampe a ešte viac sa tešíme, keď vidíme, že stopa po modrej značke smerom do Hiadeľského sedla je predupaná. Zato ale fest hlboko, miestami skoro po kolená koľaj. Tak ju s vďakou a piesňou na perách leštíme – najskôr pomedzi hororové kulisy zvyškov kúpeľných domov, potom krásnym, zasneženým lesom, v ústrety nepozn

Ako na nový rok, tak po celý rok? No, dúfam, že len čiastočne. Lebo počasie krásne a pobyt/pohyb na čerstvom vzduchu a na chlpato tiež môže byť, isteže. Len ten „prílev tropického vzduchu“ s teplotami na tričko aj hore na hrebeni a nebývalá snehová mizéria evokovali skôr prvý apríl ako prvý január. Ale čo navyberáme, sami si za to môžeme... Tak aspoň krátky, jarný, novoročný pohľad na južné svahy Chopku a Derešov - možno budú budúce generácie závidieť, aké sme tu mali kedysi krásne, zasnežené zimy. Kto prv príde, menej platí, takže n

Ďalší nenápaný, ale veľmi vďačný tip na krátke, ale pekné jesenné slnečné dni. Pri vstupe do Demänovskej doliny po pravej strane minieme odbočku do Pavčinej Lehoty, a vzápätí odbočujeme vľavo. Parkujeme na prvom parkovisku hneď pri ceste vpravo. Peši vyrážame popri dvoch reštauráciách a hoteli staršieho typu, prechádzame skratkou cez už prázdny kempig Bystrina a napojíme sa na žltú značku. Logicky vedúce serpentíny, pomocou ktorých naberáme výšku, nám dávajú tušiť, že aj tento chodík pamätá lepšie časy budovania turistických chodníkov.

Keď horské hrebene nad 2000 metrov pokryje prvý jesenný sneh, je ideálne nájsť si cieľ túry tesne pod snehovou čiarou. V tomto prípade sme sa rozhodli pre Krakovu hoľu (1752 m.) v Nízkych Tatrách a výstup na ňu po modrej od Demänovskej jaskyne Slobody. Autom z Popradu to na miesto štartu máme pohodlných 45 minút. Na parkovisku, ktoré slúži predovšetkým návštevníkom jaskyne, zaplatíme parkovné a vyrážame na túru. Po krátkych serpentínach prechádzame okolo vchodu do jaskyne a po modrej značke stúpame hore ešte zachovaným smrekovým lesom. Je pre nás st

Krátka a pekná prechádzka na pár hodín hore a dole, ktorou sa dá do značnej miery vyhnúť tým negatívnym „pozoruhodnostiam“, o ktorých sa v súvislosti s Demänovskou dolinou dnes asi najčastejšie hovorí. Výhoda je tá, že na Lúčkach, hneď pri autobusovej zastávke, kde začína zelená značka, človek vlezie do lesa a ihneď stratí z dohľadu to miestne „stavebno-investičné“ šialenstvo, ktoré sa tak nehodí do národného parku. Ale v konečnom dôsledku si za to môžeme sami – lebo kde je dopyt, je aj ponuka. No dosť kuvikania, ideme hore. Na úvo

Čávec túristy! To som zasek já Džony, ale teraz sa my to vélice lúbilo de sme boli, tak sem si povedal, že vam zasek napišem. Nééé žadne hejty, fakt to bolo suprove! Lebo zasek ma ukecal kamoš, ten isty zuryvy turista jak kedysik davno čo som pisal. Ale že žadna stanovačka any blato, že sa my to faaakt bude lubyt. A že goračove handry si prámo tam možem kupyt a že dialnica až tam ide a že nórmalne civilyzovane ako ludya v hotely dame noc a aj dóbre zahulakame na party, aj babenky dojdu... Normalne ma nahecoval, to sa mi pači, šak tak nejako ma poradny odych v

Prológ Je skoro polnoc, sledujem kužeľ svetla čelovky v jemnom opare hmly pred sebou na asfaltke, počujem monotónne hučať koleso môjho bicykla a snažím sa udržať oči otvorené. Tretia jazda tmou v slede za sebou, dva triapolhodinové spánky-nespánky na tenkej alumatke kdesi v teréne. Vedľa cesty vidím periférne altánok. Viem, že tam nie je, ale musím si to overiť. Posvietim tým smerom a altánok zmizne. Namiesto neho sa zjaví hradba stromov a kríkov. O pár metrov nižšie na druhej strane cesty chata. Všetko výplody mojej unavenej mysle v kombinácii s hr

Sme len pár kilákov na východ od Banskej Bystrice - v Lučatíne, na miestnej vlakovej zastávke v strede dediny. Stojí tu aj bus a dá sa tu aj parkovať. Preto je to dobré východisko pre začiatok vychádzkového okruhu po príjemných miestnych chodníčkoch a lúkach. Celé to zaberie tak 3 – 4 hodiny, podľa tempa. Ozaj fajné trebárs na vytrasenie nedeľného obeda. Bez nejakých veľkých prevýšení a (až na výnimky) aj bez prudkých stúpaní, zato s parádnymi výhľadmi do okolia. Ak samozrejme nebudete mať hmlu, aká je na fotkách. Lučatínčania si na okraji l

Nemýliť si s režimom OTP, aj keď očkovaní, testovaní a prekonaní boli všetci účastníci zájazdu. Táto Stíhačka bola protestná, protismerná a polovičná.  Protestná preto, lebo ako vieme, oficiálna Stíhačka bola tento rok zrušená. Vďaka jednej fanatickej ženskej a jej pošahanému o.z. Nufia. Lebo áno, verejná kontrola, konštruktívna kritika a fundované námietky zo strany verejnosti sú v demokracii bežné a aj potrebné. No ak si niekto lieči svoje komplexy tým, že škodí ostatným a ešte na to zneužíva zákony (ktoré žiaľ tiež nemáme doko

V podstate to bol taký vetroplachovský redakčný pojazd/pokec po lesných cestách na rozhraní Nízkych Tatier, Stolických vrchov a Slovenského raja. Veď čo už robiť, keď sa dvaja podobne postihnutí aspoň raz za dlhý čas stretnú, a ešte aj tretí sa tam niekde naháňa na mtb-maratóne (report z pohľadu pretekára je na MTBIKERi ). To jednoducho bolo treba skoordinovať a po jazde aspoň na chvíľu (tri kofoly, dve hodiny? hehehe) povymieňať dojmy. Ešte aj počasie hralo do kariet: nie júnovo horúce, zrána zamračené, príjemné. Aj pár kvapiek na nás spadlo, a

Je 28.2.2021, tri hodiny ráno a sedím v aute s Palim, ktorý ma vezie do Vernára, kde ma vyloží a fičí už tradične zbierať tatranské výškové metre. Ja vyrážam na hrebeň Nízkych Tatier, s plánom nonstop prechodu z Vernára na Čertovicu. Sú to dva mesiace, odkedy mi bola diagnostikovaná pomerne zvláštna a nešťastná choroba. Glomus jugulare tumor. Doteraz úplne neznámy pojem sa z ničoho nič stal dosť pevnou súčasťou môjho života. Nádor v hlave, síce s najväčšou pravdepodobnosťou nezhubný, ale na veľmi, veľmi zlom mieste, navyše s perspektívou rastu