Vďaka ťažkej skolióze som dobehla do cieľa ultramaratónu

 Ťažká skolióza = dve zátačky chrbtice nad 60 stupňov, kratšia noha, natočená panva, stlačené vnútorné orgány. Perspektíva=bolesti, lieky, oslabenie funkcie pľúc. O behaní v horách a ultramaratóne sa v žiadnej odbornej ani laickej diskusii nepíše. Tak snáď budem prvá.

Rýchlo som rástla, chrbtica sa mi zosypala v detstve, keď som mala 5 rokov. A hneď boli z toho zákruty s veľkými stupňami. Nepamätám si, aký je život bez bolesti chrbta. 10 rokov v detstve som bola liečená korzetom. Chrbtica stuhla a vôbec sa neohýba. Viem skloniť hlavu a potom sa ohnem až v bedrových kĺboch. Samozrejme vďaka celkovému natočenia tela trpia aj kolená a členky. Vlastne trpeli, až kým...

Až kým som neprišla za ortópedom, že ma naozaj už všetko bolí a bráni mi to v pohybe. V pohybe=v aktívnom pohybe v prírode (turistika, beh, plávanie, bicykel..) Výsledok vyšetrenia. Už si mám zvyknúť, že mám skoliózu, rešpektovať ju, šetriť sa a brať lieky na....

TAK TO TEDA NIE.

Na konci mojej krčnej chrbtice je hlava a tá ma stále ťahá na hory, za východmi a západmi slnka, za krásnymi výhľadmi. Nosiť ruksak bolo však náročné na chrbát. Tak som ho nahradila ľadvinkou a zvýšením rýchlosti, aby som nemusela na hrebeň nosiť veľké zásoby jedla a oblečenia. Pohyb do kopca vôbec nebolel, na rozdiel od pohybu po rovine a dole kopcom. Jednoducho, predklonom sa odľahčujú moje zdeformované stavce a relaxujú. Tak som začala intenzívne relaxovať.

Ak sa nedalo ísť v zimnej čľapkanici von, využila som skutočnosť, že bývame v 11 poschodovom dome. Hore peškom – bežkom a dole výťahom. Neskôr, keď mi spevneli kolená som mohla na výťah zabudnúť. Na 11. poschodie som začala behávať 10-15 krát niekoľkokrát v týždni. Bolesť v lýtkach bola obrovská, ale takú bolesť ja považujem za zdravú. To je bolesť normálna, ktorá človeka niekam posúva. A mňa posunula. Spočítala som si výšky desiatich najvyšších mrakodrapov na svete a spravila som si vlastnú mrakodrapovú ligu v našom bratislavskom paneláku. Dávala som si 20-30 x 11 poschodí. Ako som spomínala, spevneli kolená, ale aj stehná, lýtka, dostali zabrať pľúca, srdce. Ku tomu som pridala jógu a upravila som stravu.

Vďaka športu som sa stretla s človekom, ktorý mi poradil kolagénovú liečbu. Už dva roky chodím na pravidelné kolagénové obstreky do medicínskeho centra Sempersa v Bratislave, kde mi fandia a podľa potreby ma dávajú dohromady. A pritom to nie sú žiadne analgetiká s vedľajšími účinkami.

Objavila som liečivú moc hladovky. Zrazu ma prestali bolieť rôzne zatuhnutia a bolesti, ktoré mi vystreľovali od chrbtice do nôh, do rúk,... Pochopila som, že zdravotné neduhy tu nie sú preto, aby človeka obmedzovali, ale aby ho nasmerovali inak. Aby sa zamyslel a na chvíľu počúval svoje telo.

Vždy som obdivovala preteky v behu do vrchu, závidela som tým, čo to behali. Ja som bola kripel, nemala som nárok, alebo snáď áno? Občas som si teda vybehla niekam so stopkami. Na Skalnaté Pleso, Chopok, Sinú a porovnala som si s výsledkami. Na víťazstvo to samozrejme nebolo, ale nebol to ani totálny prepadák. Na úrovni tých zadnejších pozícii, ale stále v rámci nejakého poľa pretekárov. Tak som sa teda na staré kolená odhodlala na moje prvé preteky v behu do vrchu. Na chatu pod Chlebom a potom na Skalnaté Pleso, Sinú, Minčol,...A zadarila sa občas aj bedňa.

Veľkým a takmer neuskutočniteľným snom sa stal Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier. V tichosti som si teda skúšala, čo dokážem zabehnúť a túlala som sa po horách. Veľmi mi pri tom pomohlo cestovanie vlakom zadarmo – veď som invalid 😊. Ráno som sadla na vlak, niekam som sa doviezla – najčastejšie do Vrútok, alebo do Strečna, tam som začala klusať a preklusala som sa niekam, kde som musela stihnúť autobus, alebo vlak domov. Takže to vždy bola naháňačka s časom. Prebehla som takto Vtáčnik, Inovec, Veľkú Fatru, Malú Fatru, Roháče,..

Posledným orieškom k postaveniu sa na štart NSBHNT bola lekárska prehliadka. Tak tú teda nemám šancu dostať! Našťastie stačí vydokladovať registráciu v nejakom športovom zväze. Nuž a ja sa zároveň radím medzi orientačných bežcov. Tak som sa v .tomto roku odhodlala spolu s nimi postaviť na štart môjho prvého ultramaratónu. Viem, že môj čas 8:43 nebol oslnivý. Najväčšiu stratu som mala v rovinatých pasážach a dole kopcom. Vtedy ten chrbát dosť trpel. Ako dobre, že za Hiadeľským sedlom nasledovali Kozie chrbty! To bola úľava. Potom už len Kečka a so zaťatými zubami dole, dole, dole do cieľa. Ale to už viem, že dole kopcom a po asfalte mi to nebehá. (..a možno na to nájdem dáku fintu a bude to nabudúce lepšie). Ale stálo to za to. Bola som v cieli.

A prečo taký nadpis článku? Možno keby som bola úplne fit, nedokázala by som si vychutnať pohyb do kopca a jeho relaxačné účinky.

Hana Šmelíková