Pohodová bajková stovečka medzi Popradom a Dobšinou

V podstate to bol taký vetroplachovský redakčný pojazd/pokec po lesných cestách na rozhraní Nízkych Tatier, Stolických vrchov a Slovenského raja. Veď čo už robiť, keď sa dvaja podobne postihnutí aspoň raz za dlhý čas stretnú, a ešte aj tretí sa tam niekde naháňa na mtb-maratóne (report z pohľadu pretekára je na MTBIKERi ). To jednoducho bolo treba skoordinovať a po jazde aspoň na chvíľu (tri kofoly, dve hodiny? hehehe) povymieňať dojmy. Ešte aj počasie hralo do kariet: nie júnovo horúce, zrána zamračené, príjemné. Aj pár kvapiek na nás spadlo, ale len tak na osvieženie. A potom neskôr, keď to mraky vzdali, chránil nás tieň rajských lesov (a pri tej kofole párty stan). V podstate sme tu niečo veľmi podobné jazdili aj takto presne pred rokom, len akosi nie a nie sa report urodiť. Teda ono sa aj niečo podobné urodilo, ale na blogu Život s bicyklom . Takže taká malá, plánovane - neplánovaná repríza, no...

Na úvod to bolo svižné rozjazdenie po asfalte cez Kubachy. Aj premávka ešte slušná, veď už ako v sobotu ráno... Hore dolinou od vlekov tiež ešte dlho asfalt, podľa značky v tomto čase vjazd cyklistom povolený, napriek tomu zavretá rampa taká, že ani obísť, ani podliezť – prehodili sme. Nechutne vyrúbané všetko naokolo, ale zase keď sa tempo nehrotí, je dosť priestoru aj kyslíka na pokec v jazde vedľa seba – cesty dobré aj za koncom asfaltu. Vlaňajšie hľadanie tých správnych odbočiek už nehrozilo, takže sme z vrcholu najdlhšieho stúpania nášho výletu pomerne rýchlo zosvišťali do Pustého Poľa.

Vlani sme to valili po hlavnej dolu do Stratenej, ale teraz opačným smerom – hore do sedla Besník. Trochu sme spomalili, ako sme si užívali na oko príťažlivú, lúčno-lesnú krajinu naokolo. Od smerovníka krátky chodník ako skratka a zase lesné cesty. Za chrbtom v mraku vrchol Kráľovej hole. Za Čuntavou nás pre zmenu čakal najdlhší zjazd dňa, po žltej cykloznačke až do Dobšinej. Scenár samozrejme opačný ako v úvode jazdy – z rozbitých šotolín na stále lepšie a postupne až na asfalt. Krajina tu je akási krajšia ako na druhej strane – akosi menej rúbanísk, viac lesov a lúk. V doline pred mestom celé maštaľové mesto, ale akési pusté.

Dobšinú ako najvzdialenejší bod dňa sme mali rýchlo vybavený, ako sme sa medzi domami pri cyklosmerovníku Depovo zvrtli doľava z Hronskej ulice na Záhradnú a začali sme sa vracať nazad na sever – tentokrát po modrej cyklotrase, smer Dobšinský kopec. Čiastočne sme dupali aj po trase náučného chodníka. Ako cyklotrasa ďaleko za poslednými domami odbočí z dolinového asfaltu doľava na lesnú cestu, trochu pristrmí, ale stále v pohodovom sklone. Väčšina stúpania vedie hospodárskymi lesmi, cestou sú zo dva výhľady dole na Dobšinú. Až za Voniarkami krajina znovu opeknieva lúkami, ale to už počuť aj hluk z cesty, stúpajúcej zo Stratenej.

Aj cestu s rozbehnutými autami sme v zdraví preskočili a napojili sme sa (na chvíľu) na trasu maratónu, takže sme v klesaní do Dobšinskej Maše ešte povzbudzovali posledných bajkerov. Ďalšou krátkou asfaltovou vložkou popod hrádzu priehrady a po ceste na Biele Vody sme obabrali jeden strmý, hlineno-lúčny kopček. Obišli sme polepšovňu aj búdku s „výpalníkom“ a stále strmšie stúpajúc na Geravy, ponorili sme sa do lesov Slovenského raja. Tam v strmších pasážach bolo treba trochu zabojovať, potom sa to ale položilo a vypľulo nás to na krásne lúky s jakmi (???) voľne pohodenými v diaľke medzi stromami.

Ku chate Geravy sme nezachádzali, už sme boli zase na trati maratónu a išli sme podľa šípok a fáboriek. Čakala nás najkrajšia časť výjazdu. Veď ako inak, keď sme boli v raji? Takže najskôr tie lúky, potom väčšinou lesy, mierny profil s prevahou klesania, príjemný chládok v tieňoch (len občas ten slnečný stroboskop trochu viac namáhal oči). Historická Glacká cesta je ako cyklotrasa vyznačená už hádam 10 rokov a je to parádne jazdenie. Navyše pred nami sa tade prehnali desiatky maratóncov, takže aj turisti boli dobre vycvičení a v predstihu uskakovali. Ďakujeme. Najmä v rýchlejších pasážach záverečnej straty 400 výškových metrov, smerom dole na Podlesok.

Z lesa sme sa vynorili priamo do cieľa maratónu - ako do mraveniska. Väčšina účastníkov už bola v cieli a vychutnávala ponúkané dobroty, tak sme sa chytro pripojili, hneď ako sme našli „externého dopisovateľa“ Lukáša. Dobre bolo pri kofole, popreberali sme témy srdcu blízke... Ale raz už bolo treba dvihnúť kotvy, tak sme pomaly začali roztáčať stuhnuté nohy po asfalte. Cez Betlanovce, ku blížiacemu sa horizontu Kozích chrbtov. Lebo potrebovali sme sa nazad do PP dostať, samozrejme. Len isto nie po asfaltkách, to by bola hanba.

Neviem kto vymyslel a na Mapy.cz zaznačil COVID VRŠOK (710 m) na východnom úpätí hrebeňa nad Spišským Štiavnikom, ale to stúpanie (aj tlačenie) k nemu hore po zvážnici bolo v našom stave už trochu náročné, skoro ako tie covidové časy. Len nie také dlhé, isteže. Potom už ale ťažká pohoda, kde sa po lesnej hrebeňovke zase dalo ísť popri sebe a vykecávať. Zámčisko sme obišli, vynorili sme sa priamo nad zatopeným kvetnickým lomom a popri záhradkách sme to už nemali ďaleko na cieľový cyklochodník nazad do mesta. Ešte sa nám podarilo celé to aj zaokrúhliť na rovných sto, aby sa to dobre rátalo, tak spokojnosť so „služobnou cestou“ bola namieste. Mohli sme sa odmeniť zmrzkou a kofčou. Joooj, viac takých dní aby bolo!

Vetroplach a RiPo