Plošné testovanie (lesných ciest v pohorí Žiar)

Piatok, večer pred celoslovenským testovaním, zvoní telefón: „Nezavezieš ma do Rudna? Tam ma pridelili do tímu. Ale musím tam byť v sobotu už pred šiestou.“ Hovorím, že samozrejme, ak mi doma auto požičajú. Požičali - no nemohol som si predsa nechať ujsť možnosť legálne sa dostať do susedného okresu! Aj keď len do toho turčianskoteplického :-) Improvizačné bunky v mozgu hneď začali pracovať, ako by som situáciu využil. Lebo síce červenú značku severom pohoria Žiar dobre poznám, ale v tých miestach medzi Závozmi a Vyšehradom je aj mimo značiek veľmi pestrá krajinka - taká mozaika lúk a lesov. A tú sa počas farebnej jesene oplatí poobzerať. Ciest je tam požehnane a kde nebudú, nejako prerazím. Takto pekne nás korona učí prispôsobovať sa. Takže vznikla z toho taká „osmička“ so stredom v doline Rudnianskeho potoka – najskôr som spravil menší okruh na juh od Rudna ponad Jasenovo, potom väčší, na sever cez Brieštie a Hadvigu. Prvé kolečko „zveroodpudivé“, druhé jesenno plnofarebné:

Takže s negatívnym testom v ruke (teda v ruksaku) som vyrazil hore dedinou za udivených pohľadov v rade čakajúcich. Ale až pred desiatou, po dlhom sedení v aute – keď konečne prestalo hnusne husto mrholiť. To preto, lebo už som mal za sebou konzultáciu s kamošom z SHMU, ktorý si na konci služby odkvákal svoju predpoveď v rádiu a potom cestou domov mi ju z auta spresnil presne podľa mojich požiadaviek. Kľučkoval som teda hore dolinou pomedzi mláky a snažil som sa byť ticho, lebo tu sa furt motá plno vysokej. Tak aby som niečo ulovil. Prvý šuchot v lese hneď nad dedinou, ale čo nafotíš v lese, za šera, kompaktom?

Ale zato jednoducho som trafil na „hrebeň“ - spodný okraj prvej dnešnej lúky, kde na hornom okraji už svietili červené značky. Kým som sa napojil, ešte ma zlákala odbočka doprava na ďalšiu peknú lúku a tam sa to už okolo soliska mrvilo poriadne:

Spokojný s úlovkom som to teda nasmeroval už po červenej smerom do Vyšehradského sedla, ešte s jednou krátkou zachádzkou doprava na kopec (lebo chodník) – ale z výhľadu nič, len pomedzi konáre presvitala silueta Vyšehradu.

Značka ďalej vedie lesom, len lízne okraj dvoch veľkých lúk, kým sa vynorí na pasienkoch Vyšehradského sedla. Tak na tej druhej lúke som ju opustil, poriadne opral boty v mokrej tráve a popod horu som sa začal spúšťať k Jasenovu. Pasienková krajinka pekná síce, ale kosačky tade chodia do práce každý deň, tak blata na mrte. Ale aspoň pekný výhľad na Vyšehrad:

Radšej som sa z toho blata vydriapal strmo na lúky „o poschodie vyššie“, odplašil ďalší malý hárem aj s jeho parohatým šéfom a po peknom chodníku popri hore som sa spustil priamo na dolný koniec Jasenova, za družstvo. Cestou pekné výhľady do kotliny a na konci podo mnou jasná cesta doľava, smerom nazad do Rudnianskej doliny, ako inak, zasa cez lúky:

Najprv dlhá úzka lúka dolinou, potom ešte užší priechod pomedzi lesíky a rooooozľahlé lúky. Držiac sa okraja lesa pri ľavej ruke som to nasmeroval priamo na sever, na horizont. Cesta hore lúkami ma viedla jednoznačne. Z horizontu sa okrem tej mojej rozbieha ďalších päť ciest, ale to už som videl, ktorou sa mám spustiť nazad do doliny Rudnianskeho potoka a aj kade potom z doliny odbočiť do začiatku „severnej časti osmičky“. Takže bol čas na malý prieskum dvoch najlepšie vyzerajúcich ciest - doľava, do kopca:

Vyšlo to tak, že jednou som šiel tam a druhou som sa vrátil. Tá viac vľavo ma doviedla ku starému ovocnému sadu, tá druhá je prístup k novej poľovníckej chate. Nooo, parádny výhľad si páni jágri zariadili. Ponad Rudno do kotliny, až k Veľkej Fatre. Nad ktorou sa inak už začala sivota trhať a modrá začala presvitať. Možno z tých jesenných farieb dnes predsa len niečo bude...

Taaak, vykochaný výhľadmi spustil som sa do doliny a cez protiľahlý horizont som preskočil do susednej, v ktorej už sa krčí Hadviga. Ale až do nej som zdola nedošiel, dám si ju neskôr, zhora. Teraz som odbočil po cyklotrase do Brieštia, zas cez pekné pasienky s voľne rozhodenými kravami. Nasadil som náhubok, aby som hore dedinou neprovokoval miestnych, a peknou lesnou cestou (stále tá cyklotrasa) som vydupal na Repeš – na ďalšiu z tunajších veľkých horských lúk s parádnou chalupou hneď pri východe z lesa, priamo pod Závozmi. Ešte krátka zachádzka za výhľadmi (k Veľkej Fatre a najvyšším kopcom Žiaru) na susednú (ako inak) velikúúú lúku. Cvak cvak a išlo sa nazad, a zas červená „hrebeňovka Žiaru“.

Slnko už definitívne vyliezlo z mrakov, ale otravovalo priamo spredu, tak som začal fotiť viac smerom dozadu. Každopádne najkrajšia časť dňa – aj bez tých farieb sú pasienky pod Gaštanom veľmi fotogenický kút:

Samozrejme nemohol som vynechať Hadvigu, tak som do nej zliezol na hornom konci a nazad na červenú som vyliezol z „centra“. Hadviga žije vďaka chalupárom a vďaka nízkemu slnku už bola aj pekne nasvietená:

Nazad na červenú som sa dostal na tej istej lúke, na ktorú som ráno vyliezol z doliny. Ale tentokrát ma nelákala cesta nazad do Rudna po dne doliny (veľa mlák na ceste), skúsil som radšej po bočnom hrebeni, cez lúku, kde som ráno fotil tie jelenice. Cesta cez lúku (paralalná s tou dolinovou) bola OK, ale v lese rýchlo zanikla. Nevadilo, prerazil som lesom cez vrchol Vlčej (753 m), poplašil som posledné stádo, tento raz poriadne (aspoň 50 kusov), strmo som zbehol čerstvým rúbaniskom a vynoril som sa znovu na lúkach nad plechovým „družstevným senníkom“, kde som bol už dvakrát. A to už bolo do dediny na skok. Veď bolo aj načase - už sa začalo šeriť. No čo by som chcel, že? Zimný čas a krátko po štvrtej, posledný deň októbrový.

V Rudne ticho, žiadne rady, prázdno ako takmer celý deň – tak sme ešte pokecali s „covid teamom“, ktorý sa tam už poriadne nudil. Lebo dedina dávno otestovaná a len sem – tam sa objavil nejaký ten zábudlivec alebo niekto cezpoľný. Ale možno sa to rozkríklo a ľudia z miest, kde sa dlho čaká, sa v nedeľu rozbehnú práve po dedinách.

Inak drvivá väčšina tých ciest a cestičiek, po ktorých som sa celý deň motal (a ostalo aj do rezervy voľačo), je ako stvorená aj pre bajkovačku. Pokojne by sa tu dal natočiť seriózny cyklomaratón. Za sucha fajn, len teraz mi všade pod nohami čvachtalo ako v močiari. Gpx samozrejme nemám, ale opýtam sa na Ministerstve vnútra, či kto má na starosti sledovanie pohybu obyvateľstva. Keď už nám vraj tie čipy implantovali... Ktovie, či sa to bude dať synchronizovať so Stravou :-)

Rišo Pouš