Nízkotatranská stíhačka - dobrodružstvo a inšpirácia

Teraz alebo nikdy! Môj prvý riport, a asi aj posledný. Kto by bol zvedavý na moje pocity po každých pretekoch? Určite má každý ultra-runner veľa zážitkov, ktoré stoja za to napísať ich na papier. Ani sám neviem, ako som sa dostal k Nízkotatranskej stíhačke. Asi si ona vybrala mňa bez toho, aby som predtým čo i len tušil, že existuje niečo také, ako beh po kopcoch do odpadnutia. Počas roka nebola z mojej strany zdolaná žiadna iná stovka, verný som bol iba jej, a tak sme sa s bratom  pred  tromi rokmi prvýkrát postavili na štart tohoto ultra-behu. Nikdy odbehnutý polmaratón, maratón ani cezpoľný beh. Poďho rovno na 100 km po horách. Cieľ, z ktorého nemáš po tele zimomriavky, nie je dostatočný.

Úspešne sa prihlasujeme do tretej skupiny, voľné miesto sa nám skoro neušlo. Ani sa nenazdáme a sme v Telgárte. Ideme sa najesť do miestnej reštaurácie, ktorá je už plná ultra-runnerov. Nechápem! Aj tí najlepší jedia pizzu a zapíjajú ju pivom. Pozerám na tričká ľudí z rôznych maratónov a vravím si: "Čo tu do pekla robíme?" Bráško ma ukľudňuje a tiež si objedná  pizzu s pivkom. Asi nechce zaostať.

Na druhý deň počuť výstrel a my bežíme. Po kilometri mám ruksak celý mokrý. Zle som si zavrel camelbag. Vlastne som vtedy doň prvýkrát niečo nalial a evidentne zle. Ruksaky kúpené týždeň predtým, oblečenie z lacnej anglickej stránky, voľačo z Lidla. Nevadí, snažíme sa bežať. Prešli sme elimináciou. Nechápem. Sme za polovicou a už mi je všetko jedno. Vravím si, že sa tam aj doplazím.

Donovaly – cieľ. Úžasný pocit! Objednávam si pivo, lebo guláš môj žalúdok odmieta. Dvakrát odpadávam. Pýtam si radšej kofolu, potom zaspávam v spacáku na terase. Nechcem zavrieť oči, všetko ma bolí a bojím sa, že ich ráno neotvorím. Ale prišlo ráno a žijem. Na tretí deň si ešte neviem poriadne sadnúť na záchod (ocenil by som tie madlá pre invalidov). Po týždni ako-tak zdolávam schody. Toľko stručne o prvej NTS a teraz by som sa chcel  vyjadriť k poslednej (2017).

Nová práca, prvá priateľka a z toho vyplývajúce nové povinnosti. Ešte stále hrám futbal, s ktorým som plánoval skončiť, aby bolo viac času na podobné bežecké bláznovstvá. Nemám natrénované toľko, koľko by sa patrilo, koľko by som chcel. Bráškovi bol nariadený trojmesačný kľudový režim, nakoľko ho bolí koleno a  bolesť stále neprechádza. Zlé načasovanie. Nevadí, vyskúšame a uvidíme.

Našu štvrtú stíhačku štartujeme z Telgártu. Cestou na Šumiac z krovia vyskakuje srnec. Mne sa uhýba, odskočí doľava a pred ním bráško, ktorý  v poslednej chvíli odskočí, a tak sa našťastie len jemne o seba šuchnú. Dobrý začiatok! Pred nami je početná skupina. Bráško chce zlikvidovať únik a dolepiť medzeru (voľáke výrazy z TDF). Krotím ho a vravím, že medzeru dolepíme na kontrole v Šumiaci. Nedolepili sme. Podľa plánu rýchlym krokom na Kráľovu hoľu, preteky len začínajú a nám to predsa lepšie beží po hrebeni. Aj bežalo, po Priehybu. Pri zbehu sa koleno ozvalo, ale to moje. Bolesť sa pokúšam ignorovať. Stúpame hore, zatiaľ je to OK. Prichádza rovinka, mierny zbeh a koleno sa postupne hlási opäť o slovo. Bolesť sa stupňuje. Spomaľujem. Predbehol by ma aj aj 80-ročný dedo so 60-kilovým ruksakom. Všetko sa deje pre mňa na tom najhoršom mieste, pred Ramžou. Vždy tu mávam krízu, asi nejaké zlé feng šuej. Úzke cestičky, preliezačky, korene, ktoré nevidíte. Musím ukladať nohu, kam mi terén dovolí, nie kam by som chcel, aby som zmiernil bolesť. Hlava je ale ešte pozitívne naladená. Neustále si opakujem: "Cieľ je na Donovaloch.

Spomínam si na článok s bežkyňou so skoliózou - a ja tu fňukám kvôli kolenu? Uvedomujem si, aký som pomalý. Hlava chce, no telo sa bráni. Prichádzajú čierne myšlienky. Kričím, nadávam, rozmýšľam kde skončím a aký to má vôbec význam. Točí sa mi hlava. Stojím pred padnutým stromom a bráško sa ma pýta, prečo ho nepodleziem. Vravím mu, že ten strom postupne klesá dole. Halucinácie. Podobné stavy som tu mával aj minulé roky a ktovie, či len ja. Moja rada znie: "Ľudia, neberte drogy! Choďte behať a máte to grátis".

Dobiehame jednu dvojicu. Nik nás zatiaľ nepredbieha. Asi nie som jediný, ktorý sa s niečím pasuje. Na Čertovici dostávam masť a tabletku. Musím sa dostať na Chopok, pretože nás tam čaká početný fanklub a ja ich nechcem sklamať. Aj priebežná pozícia ma povzbudzuje. Rátali sme s tým, že sme viac pozadu. Z Čertovice na Chopok je to viac smerom hore ako dole, čo je pre mňa len dobre a ak sa nebude dať, odtiaľ sa už zveziem lanovkou. Stúpania idem čo to dá, tam koleno poslúcha. Pri zbehoch ma bráško trpezlivo čaká.

Pod Chopkom v závetrí nás už čakajú dva gribčeky. Priateľku bozkávam. Cítim, že mi dodala novú energiu. Snáď je to povolený doping. Spolu s kamarátkou nás odprevádzajú na Kamienku, ktorú obsadila ostatná časť fanklubu. Dávam do seba Flector, čo mi doniesli. A ak som vravel o motivácii, prečo prísť na Kamienku, tak to okrem priateľky a známych bol čaj. Nič lepšie ako čaj z Kamienky som nikdy nepil. Bráško ešte využíva možnosti miestnej latríny po žalúdočných problémoch, ktoré pociťoval od Čertovice. Je tu dobre ako na každej občerstvovačke, ale je čas ísť. Trojmesačný synovec nás vyprevádza na cestu, od kamarátky dostávame požehnanie a hor sa k ďalšej porcii kilometrov. Už nás žiadna lanovka nezvezie dole, niet cesty späť.

Prichádza moja obľúbená západná časť hrebeňa, nie ako tá úzka, zarastená východná. Snažím sa zrýchľovať, skúšam rôzne štýly. Toľko ich nie je ani v plávaní. Sme na  Ďurkovej. Nadával som, že útulňa je isto nižšie ako naposledy. Opatrne schádzam, ale opláca sa. Polievka nachystaná pre nás dvoch, švédske stoly k dispozícii, vraj aj žinčica bola, no neponúkli nám ju. Pijem osvedčenú coca-colu a jem chleba so šmalcom, cibuľkou a soľou. Ale pre mňa je najväčším životabudičom banán. Neraz ma zachránil. Prišli nás podporiť aj rodičia. Pekné od nich. Nech čo najviac ľudí vie o našich bláznovstvách. Oco sa dozvedá o mojom probléme, a tak mi, ako správny hypochonder, ponúka rôzne lieky, ktoré odmietam. Mojej pečeni som ublížil už dosť (Čertovica - Paralen, Kamienka - Ibalgin a Flector). V ponuke je ešte ortéza, tú prijmem skôr. Skúsim čokoľvek, veď cieľ je čoraz bližšie.

Vraciame sa na hrebeň. Nikoho nestretáme, čo mi nejde do hlavy. Nakoniec sme v podstate od Čertovice po Donovaly bežali sólo. Konečne terén, ktorý vyhovuje. Širší, hladký chodník, žiadne obchádzanie, obskakovanie, preskakovanie kameňov. Na rovinkách sa mi beží oveľa lepšie. Neviem či sa niečo z tej chémie dostalo do krvi, alebo pomohla ortéza. Nech je to kľudne aj placebo, konečne si užívam beh. Len tie zbehy sú problematickejšie, ale bráško poslušne čaká. Vychutnávame si zapadajúce slnko, ako sa prediera cez oblaky a farbí zelené lúky do žlta. Nádhera! Veľká Chochuľa sa na nás nejako mračí. Bráškov cieľ je jasný, do zotmenia chce byť v Hiadeľskom sedle.

Od Ďurkovej premýšľam, ako len pôjdem z tej Prašivej dole. Bojím sa toho ako čert svätenej vody. Predierame sa cez husté oblaky, ktoré sa prevaľujú cez hrebeň, a zrazu sa ocitáme na Veľkej Chochuli. Premýšľam, kedy sme prešli tie dve stúpania, na ktorých som šiel pred mesiacom dušu vypľuť a ledva dvíhal nohy.

A je to tu! Zostupuje sa dole. To, čoho som sa obával od Čertovice najviac, ako pobežím dole z tej Prašivej. Horko - ťažko som sa stackal. Kamenné polia, úzke žľaby, veľké schody, to všetko som si užíval. Do tmy sme Hiadeľské sedlo nestihli. V kosovke už zakladáme čelovky - po tom, čo som si na jednej vetve skoro vypichol oko.

Na poslednej občerstvovačke ostávam verný celodennému menu a pridávam avokádo, ktoré ma milo potešilo, keď sa objavilo na jedálnom lístku. Jedno veľké ďakujem patrí všetkým dobrovoľníkom na občerstvovačkách, boli veľmi ochotní a vždy dodali ohromné množstvo pozitívnej energie.

Stúpame na Kozí chrbát a ja sa silno opieram do teleskopických paličiek. Vychutnávame si pohľad na osvetlenú konečnú stanicu. Pre borcov, ktorí by si chceli pozrieť vysvietené nočné Donovaly mám jeden odkaz: "Musíte spomaliť.

Po hnusnom klesaní a na konci tej nekonečnej lúky pred Kečkou sa obzeráme za seba a vidíme svetielka. Ako každý rok (aj vďaka našej súťaživej povahe), nemôže byť dobiehanie do cieľa pohodové. Predbehnúť tesne pred cieľom sa nenecháme, a tak kopneme do vrtule. Opäť využívam všetky možné štýly, aby sme sa čo najrýchlejšie priblížili k cieľovej páske. Priebežne sa obzeráme a žiadne svetlá z čeloviek nevidíme.

Vysmiati a šťastní dobiehame do cieľa, užívame si tie úžasné pocity prekonania samých seba. Bolesť je dočasná, ale hrdosť večná. Či už bežíte v goretexovej bunde alebo od pol pása hore nahý, je to jedno. Cieľ máme spoločný.

Vidíme sa o rok!

Matej Betko