Malé mtb za Ružomberkom

Po náročnej sobote bolo si treba nedeľu aj užiť a nohy vytriasť, samozrejme najlepšie niekde von, vo voľnej krajine. Naschvál nepíšem „v prírode“, lebo toto boli skôr také poľňačky v agrárnom podhorí. Ružomberok má väčšina ľudí asi zaradený v nie veľmi estetickej kolonke, ale už jeho najbližšie zázemie, to je niečo úplne iné. Aj keď papierenský komín sa tam pchá do panorám z každej strany. Počasíčko zato vyšlo druhú aprílovú nedeľu ako lusk, traja zmrznutí sa k nám ešte len chystali. Ráno síce bolo štipľavo svieže, no na svahoch vyššie už trochu aj pripekalo. Tak som sa pokúsil roztočiť nohy (nezadarilo sa) od železničnej stanice cez Baničné a zahriať sa v stúpaní po strmej šotoline smer Vlkolínec. Z lúk nad mestom sa rýchlo začali otvárať známe tunajšie panorámy, aj s tým komínom za chrbtom, samozrejme:

Keď už som nastúpal pod Sidorovo, tak že si zbehnem po fotku aj do Vlkolínca, ale v kostole bola akurát omša a aj pred chrámom plno ľudí. Tak som nechcel vyrušovať vrčaním voľnobežky a otočil som to pod cintorínom. Ale mám to aspoň so Sidorovom:

A bolo sa treba dostať na druhú stranu doliny, do podhoria Nízkych Tatier. Biely Potok na dohľad v hĺbke, za ním kameňolomy, pomedzi ktoré som sa chystal prešmyknúť, ale najskôr bolo treba strmo dole. Od rázcestia nad Vlkolíncom pekne po žltej. Začiatok jasný, len šípky nikde – až som si myslel, či tú značku nezrušili. Lebo ani chodníka cez lúku niet. Ale potom vjazd do lesa už jednoznačný, aj značky sa začali ukazovať. No tu niet kde zablúdiť. Akurát, že takto skraja sezóny som si na tých najstrmších pár metrov pri výjazde z lesíka ešte netrúfol a radšej som ich spešoval. Ono sa to tam aj volá Príkrô:

S pískajúcimi kotúčmi som prebehol pomedzi domy a popod známu Belanskú skalku. Za cestou, pod cintorínom, na zaprášenej trojkrižovatke som nabehol na prostrednú z ciest. Pár minút trochu slabšej estetiky pomedzi lom (prach a bordel) a bývalý lom (smetisko) – ale ten pohľad, ktorý sa z vrcholu stúpania (vraj Biela púť) otvára! Liptov ako na dlani, dole prikrčená Ludrová a v pozadí plno bielych Tatier. Len taký trochu opar a slnko takmer oproti, tak nič moc fotka. Podvečer by to bolo iné:

Zámer bol dostať sa čo najjednoduchšie do Sliačov a odtiaľ pomaly začať objavovať podhorie smerom nazad k Ružomberku. Takže do Ludrovej rýchlo z kopca, z Ludrovej pomedzi nové domy na dolnom konci, do Štiavnice popri gýčovitom Chalúpkove a do Sliačov po cezpoľnej panelke. Najsvetlejší moment na trasa, to bola kaplnka pod starými stromami nad Sliačmi, panorámy dokonalé: všetky Fatry aj Tatry naokolo a Chočské vrchy k tomu. A novo vysadené aleje popri ceste. Krása:

Nad Sliačmi som najskôr nazrel do Sliačanskej doliny: príjemné stúpanie v tieni popri potoku, pod kolesami relatívne nový asfalt. Ani nie moc zahádzaný bordelom - na to, ako sa v hornej časti doliny ťaží drevo. Otočil som to na otočke, ďalej smerom hore už by to bol podľa stavu zvážnic skôr cyklotrial:

Cesta nazad do Ludrovej: už tesne popod horu. V ústí doliny pri vodojeme doľava, krátko a prudko do kopca a potom už paráda. Veľmi príjemné trávnaté a hlinité cesty s výhľadmi na dolný Liptov. Až do ústia Zemianskej doliny, kde som podišiel skalku so zaujímavým názvom Lúčny chríb. Nazrel som aj do ústia susednej Komorníckej doliny, ale to len aby som sa vyhol Štiavnici. Obe dolinky si nechám na inokedy.

Takže už len znovu ponad to čudné Chalúpkovo, Ludrovú som si obzrel od kríža na pahorku nad dedinou a nasledoval už len rýchly zošup po asfaltkách do mesta, kde som ešte pred príchodom vlaku komfortne stihol zlízať prvú zmrzku tejto sezóny. Nohy síce prabiedne, ale aj tak dobre bolo. A cestou do mesta som samozrejme nesmel obísť najžiarivejšiu tunajšiu pamiatku, akurát v dobrom svetle nastavenú:

Rišo Pouš