Magurka, Viedenka, Latiborská hoľa

Kde bolo, tam bolo, ukázala sa pekná sobota, prvá marcová - prvá pekná ani neviem odkedy. Aj keď po teplých pracovných dňoch prituhlo, snehom na severných svahoch to hádam moc neublížilo. No nevídali! A ešte aj model na fotky sa našiel a bolo treba poobzerať zas niečo nové, tak sa išlo – objavovať. Lebo na Magurke sme ešte neboli, aj keď každý iný už určite hej. No a čo? To je ťažko, bez auta sa tam dostať... Teraz bolo k dispozícii, aj s reťazami dokonca.

Čo k dispozícii nebolo? Znalosti o prístupe a o stave cesty. Tak sme reťaze nechali v kufri a povoz na Prievalci, že sa skúsime prebojovať na Magurku po ceste, po zelenej značke. Aspoň to tam poriadne obzrieme. Aj sme obzreli, lebo pod cestou lesáci veselo ťažia a po ceste smerom na Prievalec veselo tie stromy ťahajú. Tak pešovačka, ale to by asi bola aj bez toho, lebo odmäky povyťahovali šutre spod snehu, skoro na asfalt odhrnutého. Aspoň sa moc nešmýkalo, lebo inak pod tým bordelom ľady prestrašné:

Ako sme minuli odparkovaný harvestor, cesta obelela, tak sme to skúsili na pásoch, ale o chvíľu išli lyže zase na chrbát, až po horný koniec Magurky. Aspoň sme si poobzerali odbočky a trochu hádali, ktorá z nich nás nazad na túto cestu vypľuje na konci. A potom sme si poobzerali domčeky a iné artefakty Magurky a „s piesňou na perách“ sme konečne nastúpili do lyží a do Viedenky.

Nástup teda štýlový - cez kopu dreva, zapadanú snehom. Priamo cez potok asi. Ale sme proste nasledovali stopy. Viedenka zato parádne vyleštená, tvrdá, vôbec nie ľadovo šmykľavá. Aj rodinný výlet a pípajúci lavínový kurz sme minuli a bez podklzovania sme sa šťastne dostali až do kotla:

A tam samozrejme dilema, že kade hore. Zhodli sme sa napokon, že to vezmeme zľava a keď sa vyššie rozkukáme, uvidíme čo ďalej. Napokon sme to tam otočili dvakrát. Prvá jazda v parádnom prašane na tvrdom podklade, priamo do severu. Druhá trochu horšia o „zjazdovku“ vedľa, aj nejaké kôrky už za nohy ťahali, orientácia svahov už hrala podstatnú rolu. Ale slniečko sme videli po dlhej dobe konečne inak ako len cez okno pracovne, to bolo hlavné. A teplota ideál, aj vietor len osviežoval, nemrazil.

Tuhšie premýšľať bolo načim, až keď bol čas na odchod. Hore žiadnym žľabom sa nám už nechcelo, znovu pešovať po ceste tiež nie, ale ani dlhá hrkotačka po hrebeni nelákala. Lebo sme sa nejako chceli na tú Latiborskú hoľu dostať a z nej dole na Prievalec. Keď mapa ukázala „Magurský zlatý chodník“, vedúci od nášho stanoviska – doskočiska v hornej časti Viedenky, vedúci takmer priamo po vrstevnici na západ, neváhali sme. Stopa síce žiadna, ale priesek chodníka viditeľný a gps pre istotu zapnuté – onedlho sme sa vynorili na žltej značke (z Magurky do Sedla Zámostskej hole) a to už sa javila perspektíva hrkotania po hrebeni o dosť kratšia:

Tie dva kiláky po hrebeni nakoniec neboli až taká tragédia – síce ľadové vlny, šindle, hobliny, hrče a iné pásožravé patvary, ale nejako sme väčšinou pomedzi ne preštrikovali po zvyškoch aj po čerstvých náfukoch normálneho snehu. Do juhov sme ani nenakukli, tam to isto bolo mokré a inak hnusné. Niektoré nešťastnejšie časti hrebeňa už boli samozrejme do hneda, až fuj.

A to najlepšie na koniec. Na úvod konca síce skok cez ľadový prevej na drsný betón (úplne na vršok Latiborskej sme ani nešli), no ten sa po pár oblúkoch zmenil na parádny, konzistentný sneh, prechádzajúci až do takmer neuveriteľného, jemného, premrznutého prášku. A pretože tadeto veľa ľudí neprešlo, našli sme si aj my to svoje, nepočmárané. No rozkoš jednoducho neočakávaná!

Odjazd popri potoku samozrejme očakávane komfortný, preleštený, snehu ešte dosť, zastavila nás až tá ťažba dreva na nižšej z dvoch polianok (U Báčika). Ale s tým už sme boli zmierení, poslušne sme vyzuli a netrvalo dlho, a už sme sa pod Prievalcom nakladali a tešili, ako po tejto odmene pre oči a nohy odmeníme aj hladné bruchá cestou domov niečím fajnovým. Vďaka za takýto modrobiely deň!

Rišo Pouš