Klapy a Považský hrad obchádzkou

Lyže som asi definitívne zabalil, ale sobota bola pekná, blata v lesoch málo (veď aj z čoho?), zimu sme tento rok zrušili a po jeseni prišla rovno jar. Aj ultrasezóna sa blížila, bolo treba dajako zabiť deň. Čiže najlepšie nejakým celodenným „výklusom“. A na taký sú super vhodné lesné a lúčne cesty Javorníkov. Napríklad okolo Priehrady mládeže medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Lebo samotné (aj keď atraktívne) dva ciele z nadpisu by nestačili na celý deň. Takže som to vzal štýlom „Tour de priehrada“. Po značkách (žltá modrá, žltá, modrá) aj mimo nich, aby to malo dáku logiku, lebo som začínal aj končil v Považskej Bystrici.

Na začiatok „rozklus“ od stanice, okolo štadióna, napojenie na žltú a strmou betónkou pomedzi záhradky ku Krekášovmu lazu. Tam na lúkach bolo pekne, tak lazovo, len diaľnica za chrbtom hučala. Otvorili sa prvé výhľady dozadu na Maníny a doprava na Klapy v spoločnosti fabrického komína.

Pri laze som žltú opustil smerom doľava a popri výseku elektrického vedenia som sa spustil dolinou (zreteľná lesná cesta vedie od prvého stĺpa doprava) cez záhradkársku osadu Cerov k priehrade, asi kilák či dva od jej múru.

Po múre cez Váh to už bolo po modrej (ide z Nosíc cez kúpele Nimnica), len vo vynovenom areáli kúpeľov bol trochu problém sa vymotať. Rázcestník som našiel pri zastávke autobusu. Ale stačilo len obísť (jedno či zhora či zdola) kúpeľný dom a na jeho severnom konci (pri pomníku politických väzňov, ktorí priehradu tiež museli stavať) vymeniť kúpeľný parkový chodník za hlinený lesný. Ten, spočiatku strmšie stúpajúci, rýchlo sa zmenil na širokú cestu s množstvom značiek. Traverzol Diel a prudkým skalnatým hrebienkom sa vyštveral na Holíš - nenápadný kopček síce, ale s nádherným výhľadom. Na juhozápade Púchov a za ním Vršatecké bradlá, na severovýchode priehrada a na jej pozadí dominantné Klapy.

Nasledoval prudký zošup a jedna z najkrajších pasáží okruhu - lúky a pasienky a kvietky a koníky a tak... Okolo sedla Zábavy, cez Upohlav až do Udiče. A zas prudko hore, tento raz najmä lesom - na Klapy. Osvieženie pri výstupe sľuboval názov Prameň pod Klapmi, ale tam (na rozhraní lesa a lúky) len posed, vody nikde. Zato záver výstupu - miestami takmer horolezecká vložka. Úzky, strmý bralnatý hrebienok, miestami aj ruky sa opreli o zem. Ale vyplatilo sa, vrcholová plošinka brala a zároveň rezervácie Klapy núkala krásne pohľady na juh a východ, v diaľke sa ešte beleli zvyšky snehu na fatranských Kriváňoch. Priamo pod nohami lúky a políčka osady Uhry.

Po ich hornom okraji som sa príjemnou chotárnou cestou po poslednom prudkom zostupe dňa (z vrcholu Klapov do sedla Klapy) dostal do ďalšieho sedla Lopatina (už v lese), v okolí ktorého už sa dá na tejto trase zažiť pravý drevorubačský traktorový tankodrom. Aj na zostupe po žltej k Považskému hradu. Hrad jasné že sa neoplatí vynechať, kvôli výhľadom. Priamo oproti svietia Maníny so svojou tiesňavou, aj kus Považia okolo je ako na dlani. Na hrade sa pracuje, takže pripomína stavenisko, ale za ten bordel v okolí môže úplne niekto iný. Prasce sem chodia teda poriadne! A takto v predjarí ani zeleň nič neskryje.

A z hradu? Možnosť zbehnúť do Podhradia ma neoslovila, tak kúsok nazad po žltej. Ale nie až do sedla Lopatina. Hneď na začiatku stúpania je nenápadná odbočka doľava, tou som si vyskúšal malý orienťák zas mimo značku, aby som sa proti toku malého potôčika, popri súkromnej chate (rampa a zákaz vstupu...) prebojoval k modrej značke do Orlového. Vedie peknými lúkami, ale tam už ma čas trochu tlačil, tak aj modrú som chytro opustil smerom doľava a strmou lesnou cestou som si to trochu skrátil. Potom už len koncový „výklus“ do centra na autobus.

Dokopy aj s tými úsekmi mimo značku je to odhadom na nejakých 9-10 hodín pešovania, ale super by to bolo prejsť na bajku, prípadne si to prebehnúť :-) V podstate okrem 2 krátkych nezjazdných „hrebeňových“ úsekov cez Holíš a Klapy, ktoré sa ale dajú pohodlne traverznúť spodkom, je to komfortne zjazdné. Ale treba sa ponáhľať, kým je sucho, inak traktory na tých zvážniciach zamiesia poriadne cesto...

Rišo Pouš